Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu.
Autor Daniel Kroupa
Zmätené pojmy plodia zmätené myšlienky a tie zase zmätené skutky. Tak je to aj s pojmom liberalizmus.
Pred 30. rokmi sa k nemu hlásili skoro všetci, ktorí chceli byť pravicoví, dnes je toto slovo synonymom ľavice. Teda presnejšie: pravica, liberálni konzervatívci nielen v Česku, ale aj vo svete, presadzovali liberálnu demokraciu, liberálne trhové hospodárstvo a liberálny medzinárodný obchod. To sa však po svetovej finančnej kríze v roku 2008 stávalo – právom či neprávom – nepopulárnym. V súčasnej dobe sa na pravej strane politického spektra do popredia tlačia neliberálni konzervatívci, ktorí hovoria o ochrane tradičných hodnôt proti liberalizmu.
Liberalizmus, nazývaný teraz progresívny, je spojovaný s politickou korektnosťou, multikulturalizmom, promigračnou politikou, feminizmom, ochranou menšín a práv LGBT. Aj tu nachádzame paradox, pretože ideálom tohto liberalizmu už nie je libertas, sloboda, ale rovnosť: rasová, etnická, sociálna, rodová. Prečo sa teda tento smer nazýva tiež liberalizmom? No preto, že jeho cieľom síce nie je sloboda, ale oslobodenie človeka od útlaku, ktorý je údajne spôsobený tradičnou nerovnosťou.
Vinníkom sú tradičné inštitúcie, ktoré v nových generáciách reprodukujú zdedené vzťahy nadradenosti a podriadenosti, najmä rodina a cirkev. Radikálna forma progresívneho liberalizmu preto presadzuje odstránenie týchto inštitúcií a nastolenie rovnosti: najlepšie hneď!
Progresívny liberalizmus v západných krajinách má dnes prevahu v akademickom prostredí, v kultúre aj v médiách. Opiera sa o poznatky sociálnych vied, disponuje argumentmi, ktorými presviedča vzdelanejšiu časť spoločnosti a má v jednotlivých oblastiach prepracovanú stratégiu, ako sa politicky presadiť. Neliberálny konzervativizmus je oproti tomu reakčný a neohrabaný. Reakčný preto, že nemá vlastnú politickú agendu a iba reaguje na to, čo predkladajú iní. Má na svojej strane zavedený spôsob života, tradičné predsudky a hnev menej vzdelaných ľudových vrstiev, sklamaných globalizáciou a volajúcich po ochranárstve. Je to ale zázemie ešte stále početne silnejších, ako sú ich protivníci.
Liberálna demokracia, dielo klasického liberalizmu, je teraz terčom útokov tak tradicionalistov ako aj pokrokárov. Tým prvým prekáža, že zostávajú na spodných priečkach spoločenského rebríčka, ale hlavne to, že v rámci férových pravidiel ponecháva voľné pole pôsobnosti tých druhých. A pre tých druhých, ktorým nestačí klasický princíp rovnosti pred zákonom zase prekáža, že liberálne demokratický poriadok obsahuje veľmi veľa prekážok k nastoleniu rovnosti faktickej.
Pokiaľ by sa ale tradicionalistom a pokrokárom podarilo tieto prekážky odstrániť, teda zrušiť vládu zákona, deľbu moci, nezávislé súdnictvo a médiá, občiansku spoločnosť, zostala by iba moc nespútaná pravidlami a bez prekážok. Moc, ktorá by likvidovala aj tých, ktorí ju stvorili. Tak, ako sa to opakovane stalo v minulosti, z ktorej sa niektorí ľudia nedokážu poučiť.
Pred 30. rokmi sa k nemu hlásili skoro všetci, ktorí chceli byť pravicoví, dnes je toto slovo synonymom ľavice. Teda presnejšie: pravica, liberálni konzervatívci nielen v Česku, ale aj vo svete, presadzovali liberálnu demokraciu, liberálne trhové hospodárstvo a liberálny medzinárodný obchod. To sa však po svetovej finančnej kríze v roku 2008 stávalo – právom či neprávom – nepopulárnym. V súčasnej dobe sa na pravej strane politického spektra do popredia tlačia neliberálni konzervatívci, ktorí hovoria o ochrane tradičných hodnôt proti liberalizmu.
Liberalizmus, nazývaný teraz progresívny, je spojovaný s politickou korektnosťou, multikulturalizmom, promigračnou politikou, feminizmom, ochranou menšín a práv LGBT. Aj tu nachádzame paradox, pretože ideálom tohto liberalizmu už nie je libertas, sloboda, ale rovnosť: rasová, etnická, sociálna, rodová. Prečo sa teda tento smer nazýva tiež liberalizmom? No preto, že jeho cieľom síce nie je sloboda, ale oslobodenie človeka od útlaku, ktorý je údajne spôsobený tradičnou nerovnosťou.
Vinníkom sú tradičné inštitúcie, ktoré v nových generáciách reprodukujú zdedené vzťahy nadradenosti a podriadenosti, najmä rodina a cirkev. Radikálna forma progresívneho liberalizmu preto presadzuje odstránenie týchto inštitúcií a nastolenie rovnosti: najlepšie hneď!
Progresívny liberalizmus v západných krajinách má dnes prevahu v akademickom prostredí, v kultúre aj v médiách. Opiera sa o poznatky sociálnych vied, disponuje argumentmi, ktorými presviedča vzdelanejšiu časť spoločnosti a má v jednotlivých oblastiach prepracovanú stratégiu, ako sa politicky presadiť. Neliberálny konzervativizmus je oproti tomu reakčný a neohrabaný. Reakčný preto, že nemá vlastnú politickú agendu a iba reaguje na to, čo predkladajú iní. Má na svojej strane zavedený spôsob života, tradičné predsudky a hnev menej vzdelaných ľudových vrstiev, sklamaných globalizáciou a volajúcich po ochranárstve. Je to ale zázemie ešte stále početne silnejších, ako sú ich protivníci.
Liberálna demokracia, dielo klasického liberalizmu, je teraz terčom útokov tak tradicionalistov ako aj pokrokárov. Tým prvým prekáža, že zostávajú na spodných priečkach spoločenského rebríčka, ale hlavne to, že v rámci férových pravidiel ponecháva voľné pole pôsobnosti tých druhých. A pre tých druhých, ktorým nestačí klasický princíp rovnosti pred zákonom zase prekáža, že liberálne demokratický poriadok obsahuje veľmi veľa prekážok k nastoleniu rovnosti faktickej.
Pokiaľ by sa ale tradicionalistom a pokrokárom podarilo tieto prekážky odstrániť, teda zrušiť vládu zákona, deľbu moci, nezávislé súdnictvo a médiá, občiansku spoločnosť, zostala by iba moc nespútaná pravidlami a bez prekážok. Moc, ktorá by likvidovala aj tých, ktorí ju stvorili. Tak, ako sa to opakovane stalo v minulosti, z ktorej sa niektorí ľudia nedokážu poučiť.
