Vravieť nie, je najkrajšia podoba politiky, tvrdil už pred časom Beppe Grillo. Teraz si tento pôžitok dopriali desiatky percent talianskych voličov. Účet sa začal písať hneď na druhý deň.

Talianska topánka uviazla v bahne a výsledky víkendových volieb hovoria o tom, že si to uvedomujú aj samotní Taliani. Zavrhli veľa z tradične vystupujúcich strán, ako je tá Demokratická Mattea Renziho, ktorá dostala iba zhruba pätinu hlasov.

Namiesto toho volili pravicový blok, v ktorom sa našlo miesto pre Ligu (severu) aj Berlusconiho Vpred Taliansko a na druhom mieste Hnutie piatich hviezd, ktoré založil komik Beppe Grillo. Všetky tieto zoskupenia sľubovali nejakú zásadnú premenu radu talianskych chorôb.

Lekári, ktorí neliečia

Jedným z popredných tém bola imigrácia. Stredopravé strany hovoria o pomoci africkým krajinám, z ktorých imigranti do Talianska prúdia, ale aj o deportáciách státisícov ľudí bez nároku na azyl.

Je zaujímavé, že Hnutie piatich hviezd chce tlačiť na distribúciu azylantov po celej Európskej únii a Demokratická strana volá po zastavení dotácií pre krajiny, ktoré odmietajú zdieľať bremeno tejto starostlivosti. Nemenej sa nás môže týkať fakt, že predstavitelia dvoch najúspešnejších strán vyjadrili obdiv voči Vladimírovi Putinovi.

Veľkou témou je v Taliansku neefektívna vláda a štát – veď priemerná životnosť talianskej vlády je menej ako rok a pol. Je trochu paradox, že voliči predvlani v referende odmietli Renziho návrh novej ústavy, ktorý mal politickú prevádzku vyčistiť. Teraz občania volili strany, ktoré majú podobný cieľ, ale veľmi rozdielne predstavy, ako ho naplniť.

Zlá, škaredá mena

Ďalšou veľkou talianskou bolesťou je ekonomická situácia. Hospodárstvo rastie tempom jeden a pol percenta, čo je menej ako priemer eurozóny a nezamestnanosť presahuje desať percent.

V kampani sa presadila predstava, že hlavným vinníkom nie je zlá hospodárska politika štátu, ale euro. Jeden z hlavných politikov (Salvini) ho označil za zločin proti ľudskosti., iný (Di Maio) žiadal referendum o odchode z eurozóny. Obaja už z protieurovej rétoriky ubrali.

Povesti Talianska však nepomáha skutočnosť, že veľká časť strán plánuje veľkorysé výdavky, hoci taliansky rozpočtový deficit rastie a je v pomere k HDP väčší ako v Španielsku, ktoré je považované za varovný prípad.
V tomto ohľade je zahraničné hodnotenie talianskych volieb ako víťazstvo populizmu namieste. Jeden z uchádzačov o kreslo premiéra, šéf Ligy Matteo Salvini sa k označeniu za populistu hrdo hlási – ľudia podľa neho vo voľbách potrestali „aroganciu“ ľudí, ako bol predchádzajúci premiér Renzi. On sám vraj načúva ľuďom a slúži im. Komu to niečo pripomína, nech zdvihne ruku.

Zábavní populisti

Možno sú voľby potvrdením trendu, podľa ktorého európsku politiku obchádza strašidlo populizmu, ale aj demagógie, manipulovania a fake news.

Načúvanie voličom môže taliansku politiku do istej miery ozdraviť v tom zmysle, že ľudia získajú pocit vplyvu na verejné záležitosti. Politická teória rozlišuje mieru demokratickosti buď podľa toho, či sú ľudia reprezentovaní, prípadne, či sa ich záujmy nejako skutočne odrážajú vo výkone moci. To prvé sa možno podarilo, to druhé zrejme nie.

Taliansko, ktoré sa nerozhodlo pre žiadnu jasnú cestu, čaká ťažké obdobie neistoty a ťahaníc v parlamente. Azda bude fungovať to, že Taliani sú na to zvyknutí. S najmenej dvomi šoumenmi na výrazných pozíciách, Silvio Berlusconim a Beppe Grillom, sa im plní aspoň to, že po voľbách „bude sranda“.