Predseda parlamentu A. Danko síce žiadal, aby zrejme posledná schôdza v tomto volebnom období bola dôstojná, sám však prispel k tomu, že takou napokon nebola. A to nielen dohodou v koalícii, že budú vyradené všetky navrhnuté body programu s výnimkou prezidentkou vrátenej novely zákona o pozemkových úpravách. Ale najmä spôsobom, akým schôdzu viedol, keď sa pustil do prekáračky s ďalšími poslancami.

To, že sa mu pritom plietol jazyk, nebolo pri jeho dlhodobom štýle vyjadrovania nič neobvyklé. K tomu patrí aj vyjadrenie, že k pani prezidentke nemá „dôstojnosť“.

Mnohí, či už politici, médiá alebo jednoducho neprajníci si to okamžite preložili do vlastnej reči a vysvetlili, že tým urazil prezidentku Z. Čaputovú, za čo by sa jej mal ospravedlniť. Je pritom až fascinujúce, ako hneď vedia, že ju urazil, hoci to môže určiť iba prezidentka, nikto iný.

Platí: Aj keby A. Danko chcel niekoho vedome uraziť, nemusí sa mu to vôbec podariť. Tí, ktorí vravia, že urazil prezidentku, ju takýmito vyjadreniami urážajú skôr a viac ako A. Danko, keďže tým z nej vyrábajú nesvojprávnu osobu, ktorá sa nedokáže sama ohradiť a musia to za ňu robiť iní.

Okrem toho neexistuje žiadna povinnosť ctiť si konkrétnu hlavu štátu, niečo také sa vynútiť ani nedá. Napokon, stačí si pripomenúť vyjadrenia, akými bol častovaný hlavne jej pred-predchodca vo funkcii, vrátane jeho prezývky a to aj tými, ktorí A. Danka dnes upaľujú.

A napokon, zhruba hodinu pred vetou, že nemá k pani prezidentke dôstojnosť, A. Danko ešte veľmi zreteľne na tlačovej besede vyhlásil: „Ja si ctím prezidentku republiky“ a kritizoval iba verejné vyjadrenie jej šéfa legislatívneho odboru. Mimochodom, oprávnene.

Je vecou A. Danka, ako sa zo „samošlamastiky“ pri vedení schôdze dostane. Isté je len to, že kým možností má veľa, času už málo.