Slovensko má za sebou ďalší prejav prezidenta Andreja Kisku o stave republiky. Tak ako každý iný rok, aj teraz za neho zožne prezident od niekoho chválu a od iného hanu, pretože každý si z neho zoberie to, čo si vziať chce.

Hodnotiť správy prezidenta A. Kisku je vždy ošemetné: ide totiž hlavne o to, čo kto od správy očakáva. Ak očakáva veľa, môže byť sklamaný, ak málo, zase prekvapený. V dobrom i zlom, príjemne či nepríjemne, pričom netreba zabúdať ani to, že existuje tiež veľa ľudí, ktorých žiadny prejav prezidenta vôbec nezaujíma.

A tak rovnako ako každý iný rok, v ktorom prezident A. Kiska predniesol správu o stave republiky, budú z nej niektorí nadšení, iní sklamaní a ďalší voči nej ľahostajní. Ako každý iný rok ju budú analytici analyzovať, komentátori komentovať a politici politizovať. Tak sa to každému hodí. Zvykom to býva aj preto, lebo ani teraz správa o stave republiky neobsahovala žiadne vážne a ľudsky porozumiteľné posolstvo. Spomínať vraždu dvoch mladých ľudí jednoducho nestačí, ani keď tak prezident A. Kiska urobil opakovane.

A predsa bol tento rok prejav v niečom výnimočný. Po prvý raz ho totiž A. Kiska predniesol ako osoba, ktorá sa nechce uchádzať v budúcich voľbách o prezidentské kreslo, ale chce ovplyvňovať politické dianie. Z toho uhla pohľadu – prechodu z nadstraníckeho do straníckeho politického ringu – možno jeho tohtoročný prejav rovnako vnímať aj hodnotiť.

Koniec-koncov kvalitu prejavu každého prezidenta, vrátane A. Kisku, možno odmerať najmä dvomi spôsobmi: prvým je počet potleskov v parlamente, ktorými bol jeho prejav prerušovaný. To už vieme – nezaznel ani jeden. Druhým je, koľko dní po odznení prejavu bude jeho obsah v spoločnosti rezonovať, koľko dní sa bude o ňom debatovať a nakoľko prezidentove myšlienky dokážu rozčeriť hladinu spoločenského a politického života. To ešte nevieme – ale počkáme a uvidíme.