Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vláda má v parlamente dôveru, aj keď nemá väčšinu, konštatuje J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Po prvý raz od oficiálnej straty väčšiny v parlamente hlasovali poslanci o návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi. S vedomím, že keď padne premiér, padne aj jeho celá vláda. Nič také sa však nestalo, keďže premiérovi vyslovilo nedôveru iba šesťdesiatdva poslancov a na to, aby premiérom viac nebol, ich bolo potrebných najmenej o štrnásť viac.
Bolo to hlasovanie o holej politickej pravde – praktickom potvrdení, že neexistuje reálna a zmysluplná alternatíva voči súčasnej vládnej koalícii. Je to vlastne taký malý politický div – vláda, ktorej osud v parlamentnej demokracii vždy závisí od parlamentu, síce v parlamente nemá väčšinu, ale má jeho dôveru, takže vládne. Aj tak sa dá.
Isto, možno špekulovať o tom, čo viedlo a vedie poslancov, ktorí nie sú súčasťou vládnej koalície, podporiť vládu P. Pellegriniho. Možno preto, lebo ich nikto neoslovil a s nimi nerokoval. Možno preto, lebo je lepšie mať premiéra v hrsti – a možnosť ho kedykoľvek stisnúť, aby pustil perie – ako odovzdať moc do rúk prezidentky a ponechať ju bez akejkoľvek reálnej možnosti kontroly a vplyvu poslancov.
Súčasná situácia je tak v istom zmysle politický unikát. Samozrejme, nie ojedinelý, stačí sa pozrieť do Veľkej Británie, kde vláda ponúka opozícii predčasné voľby, tá ich však nechce a odmieta.
Na druhej strane, keďže proti vysloveniu nedôvery premiérovi hlasovalo iba šesťdesiatšesť poslancov, ani jeho vláda nemôže veľmi vyskakovať. Naopak, po strate väčšiny v parlamente jej pribudne starosť o to, aby návrhy zákonov, ktoré do parlamentu predloží, prechádzali tak, ako ich navrhne, a nie inak alebo vôbec. To sa týka najmä, ale nielen schvaľovania rozpočtu a už celej vládnej koalície, nie iba jej menšinovej vlády.
Mimochodom, je to po prvý raz, kedy sa vláda vedená stranou Smer-SD ocitla v menšinovom postavení. Čo to bude stáť a čo všetko sa preto môže stať zatiaľ nevedno. Základné fakty sú dva: prvým je, že či sa to niekomu páči alebo nie, Slovensko má ďalšiu menšinovú vládu. Druhým, že tak, ako sa podaním návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi začala ostrá predvolebná kampaň, po strate väčšiny a vzniku menšinovej vlády, sa stranícke súboje môžu nielen vyostriť, ale aj prepáliť. Nielen navonok, ale aj vo vnútri jednotlivých strán.
Napokon, stále platí, že niektorým stranám ide o moc, iným o veľa a ďalším o všetko.
Bolo to hlasovanie o holej politickej pravde – praktickom potvrdení, že neexistuje reálna a zmysluplná alternatíva voči súčasnej vládnej koalícii. Je to vlastne taký malý politický div – vláda, ktorej osud v parlamentnej demokracii vždy závisí od parlamentu, síce v parlamente nemá väčšinu, ale má jeho dôveru, takže vládne. Aj tak sa dá.
Isto, možno špekulovať o tom, čo viedlo a vedie poslancov, ktorí nie sú súčasťou vládnej koalície, podporiť vládu P. Pellegriniho. Možno preto, lebo ich nikto neoslovil a s nimi nerokoval. Možno preto, lebo je lepšie mať premiéra v hrsti – a možnosť ho kedykoľvek stisnúť, aby pustil perie – ako odovzdať moc do rúk prezidentky a ponechať ju bez akejkoľvek reálnej možnosti kontroly a vplyvu poslancov.
Súčasná situácia je tak v istom zmysle politický unikát. Samozrejme, nie ojedinelý, stačí sa pozrieť do Veľkej Británie, kde vláda ponúka opozícii predčasné voľby, tá ich však nechce a odmieta.
Na druhej strane, keďže proti vysloveniu nedôvery premiérovi hlasovalo iba šesťdesiatšesť poslancov, ani jeho vláda nemôže veľmi vyskakovať. Naopak, po strate väčšiny v parlamente jej pribudne starosť o to, aby návrhy zákonov, ktoré do parlamentu predloží, prechádzali tak, ako ich navrhne, a nie inak alebo vôbec. To sa týka najmä, ale nielen schvaľovania rozpočtu a už celej vládnej koalície, nie iba jej menšinovej vlády.
Mimochodom, je to po prvý raz, kedy sa vláda vedená stranou Smer-SD ocitla v menšinovom postavení. Čo to bude stáť a čo všetko sa preto môže stať zatiaľ nevedno. Základné fakty sú dva: prvým je, že či sa to niekomu páči alebo nie, Slovensko má ďalšiu menšinovú vládu. Druhým, že tak, ako sa podaním návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi začala ostrá predvolebná kampaň, po strate väčšiny a vzniku menšinovej vlády, sa stranícke súboje môžu nielen vyostriť, ale aj prepáliť. Nielen navonok, ale aj vo vnútri jednotlivých strán.
Napokon, stále platí, že niektorým stranám ide o moc, iným o veľa a ďalším o všetko.
