Noví politici, medzi ktorými hrá prím šéfa Progresívneho Slovenska a volebný líder koalície PS/Spolu M. Truban uzreli svetlo politického sveta. A aj sa im darí. Príbeh M. Trubana sa tomu zatiaľ vymyká, je nielen zvláštny, ale tiež poučný. Nejde ani tak o jeho minulosť s drogami spred niekoľkých rokov, ale o to, ako sa s aférou vysporiadal. Chvastať sa s užitím drog pred študentmi je síce viac ako nevkusné a nenáležité, ale už sa stalo. Aj keď prednášajúci je, samozrejme, plne zodpovedný za to, čo poslucháčom povie. Vtedy, dnes aj v budúcnosti. Jednoducho vždy a stále.

Isto, možno uznať, že M. Truban pred rokmi netušil, že raz dostane chuť stať sa politikom. Teda spravovať veci verejné v mene verejnosti a v jej prospech. Lenže keď ju už dostal, mal si byť vedomý aj toho, že jeho hriechy mladosti, či chce alebo nechce, sa na politickej scéne skôr či neskôr objavia. Nejde o to, že ich mal – mal ich každý - ale ide o to, ako sa s nimi už z titulu politika M. Truban vysporiadal.

Je verejným tajomstvom, že pritom klamal. Zapieral ako kedysi napríklad predseda parlamentu I. Gašparovič vetu „Gusto, poď to dokončiť, mňa tam volajú k tomu starému...,“ alebo minister spravodlivosti Š. Harabin vyhrážku „Pôjdeš do basy ty...“. Oboch usvedčili z klamstva nahrávky a obaja sa neskôr k citovaným výrokom aj priznali. Nemali na výber, nemohli tvrdiť to, čo tvrdili predtým, jednoducho preto, lebo opak bol pravdou.
To isté sa teraz prihodilo aj M. Trubanovi. Novému politikovi, ale so starými móresmi – zapieraním a klamaním. Nemohol už rovnako tvrdiť to, čo tvrdil predtým, jednoducho preto, lebo opak je pravdou.

K základným parametrom politika patria aj uveriteľnosť a dôveryhodnosť. Nie klamstvo. Ako vidno aj z citovaného, sú veci, na ktoré sa nezabúda ani po dlhých rokoch, zostávajú stále živé a nedajú sa vytesniť z pamäti. Politik nemusí hovoriť vždy pravdu, môže ju zamlčať, povedať iba jej časť, neodpovedať na otázku alebo hocičo iné, ale klamať jednoducho nemá a nesmie.

Predseda Progresívneho Slovenska M. Truban o uveriteľnosť a dôveryhodnosť prišiel rýchlejšie ako sa dostal do parlamentu, čo je výkon, na ktorý by nemal byť hrdý ani pyšný. Zrejme ani nie je, vinu vedomého a úmyselného klamstva priznáva a ospravedlňuje sa, či mu to však v ďalšej politickej práci pomôže alebo poškodí, sa ešte iba uvidí. Isté je zatiaľ len to, že mu to budú politickí protivníci a časť verejnosti pripomínať. Právom, pretože nebude vôbec jasné, kedy klame a kedy už nie.