Juraj Hrabko komentuje vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej.
Autor Juraj Hrabko
Vražda dvoch mladých ľudí nedáva žiadny zmysel. Ani v prípade, keď išlo v prvom rade o novinára a až potom o jeho priateľku, ale ani v prípade, keby to bolo naopak.
Vzduch je nabitý emóciami, ktoré potvrdzujú, že nikto s vraždou novinára kvôli jeho práci na Slovensku nepočítal. Alebo sa aspoň spoliehal na to, že niečo také sa nemôže stať, keďže sa to nestalo ani v prípade objednania vraždy českej novinárky Sabiny Sklonkovej. Novinári sa predsa strieľajú predsa v iných krajinách.
Navyše, keď novinári na Slovensku ani veľmi neprotestujú a trpia označovanie za špinavé protislovenské prostitútky, idiotov, slizkých hadov, hyeny či záchodových pavúkov. Na veci nič nemení, že ide o oveľa miernejšie verzie výroku českého prezidenta Zemana, podľa ktorého je novinárov príliš veľa a treba ich likvidovať. Novinári na Slovensku sa radšej prispôsobia – keď to moc potrebuje – ako tomu bolo naposledy v utorok, kedy zhruba dvadsiatka šéfredaktorov prijala pozvanie na Úrad vlády. Novinársku česť vymenili za kávu, minerálku, zákulisné reči a robenie krovia premiérovi aj ministrovi vnútra.
Je vcelku prirodzené, že po oznámení tejto tragédie – hlavne však po vskutku pozoruhodnom oznámení policajného prezidenta, že sa stala pravdepodobne v súvislosti s prácou novinára a zároveň jeho posolstve o nájdených nábojoch – v krajine výrazne stúpla hustota odborníkov na meter štvorcový. Iná vec sú však snahy o vytĺkanie politického kapitálu z vraždy mladých ľudí, čo je už viac ako iba odpudzujúce.
Týka sa to nielen mimovládnych strán, ktoré, napokon, môžu hovoriť čo chcú a kedy chcú, ale hlavne premiéra, ministra vnútra, policajného prezidenta a generálneho prokurátora, ktorí naopak, hovoriť čo chcú a kedy chcú, nemôžu. Aj preto, lebo sú zodpovední za stav vecí verejných: za všetko, čo sa na Slovensku počas vykonávania ich funkcií dialo, deje aj bude diať. A áno, aj za to, že napriek ich zákonom je späť doba kešu, na čo poukázal vyložený milión eur priamo na Úrade vlády.
Tragédiou je tak nielen vražda dvoch mladých ľudí, ale aj to, ako sa v tejto súvislosti správajú slovenskí ústavní činitelia. Katastrofálny stav v štáte okrem toho vykresľuje skutočnosť, že vysokí štátni úradníci sa zomkli a nie sú ochotní dobrovoľne odísť z funkcií ani vtedy, keď ich zotrvávanie vo funkcii škodí nielen premiérovi, ktorý ich do funkcií inštaloval, ale celej krajine. Nie preto, lebo sú z niečoho oficiálne vinní, ale preto, lebo ich zotrvávanie vo funkcii je jednoducho škodlivé.
Zabili. Dva mladé životy vyhasli a to, ako sa správajú ústavní činitelia vyvoláva rad oprávnených podozrení z odovzdania krajiny ešte väčším darebákom, ako sa doteraz zdalo. Je dôležité, ako reagujú politici, médiá a jednotlivci. Ale najdôležitejšia bude odpoveď verejnosti. Nevedno ešte aká bude, to sa iba uvidí. Nech však už bude taká alebo onaká, možno konštatovať, že bude rozhodujúca pre budúcnosť Slovenska.
Vzduch je nabitý emóciami, ktoré potvrdzujú, že nikto s vraždou novinára kvôli jeho práci na Slovensku nepočítal. Alebo sa aspoň spoliehal na to, že niečo také sa nemôže stať, keďže sa to nestalo ani v prípade objednania vraždy českej novinárky Sabiny Sklonkovej. Novinári sa predsa strieľajú predsa v iných krajinách.
Navyše, keď novinári na Slovensku ani veľmi neprotestujú a trpia označovanie za špinavé protislovenské prostitútky, idiotov, slizkých hadov, hyeny či záchodových pavúkov. Na veci nič nemení, že ide o oveľa miernejšie verzie výroku českého prezidenta Zemana, podľa ktorého je novinárov príliš veľa a treba ich likvidovať. Novinári na Slovensku sa radšej prispôsobia – keď to moc potrebuje – ako tomu bolo naposledy v utorok, kedy zhruba dvadsiatka šéfredaktorov prijala pozvanie na Úrad vlády. Novinársku česť vymenili za kávu, minerálku, zákulisné reči a robenie krovia premiérovi aj ministrovi vnútra.
Je vcelku prirodzené, že po oznámení tejto tragédie – hlavne však po vskutku pozoruhodnom oznámení policajného prezidenta, že sa stala pravdepodobne v súvislosti s prácou novinára a zároveň jeho posolstve o nájdených nábojoch – v krajine výrazne stúpla hustota odborníkov na meter štvorcový. Iná vec sú však snahy o vytĺkanie politického kapitálu z vraždy mladých ľudí, čo je už viac ako iba odpudzujúce.
Týka sa to nielen mimovládnych strán, ktoré, napokon, môžu hovoriť čo chcú a kedy chcú, ale hlavne premiéra, ministra vnútra, policajného prezidenta a generálneho prokurátora, ktorí naopak, hovoriť čo chcú a kedy chcú, nemôžu. Aj preto, lebo sú zodpovední za stav vecí verejných: za všetko, čo sa na Slovensku počas vykonávania ich funkcií dialo, deje aj bude diať. A áno, aj za to, že napriek ich zákonom je späť doba kešu, na čo poukázal vyložený milión eur priamo na Úrade vlády.
Tragédiou je tak nielen vražda dvoch mladých ľudí, ale aj to, ako sa v tejto súvislosti správajú slovenskí ústavní činitelia. Katastrofálny stav v štáte okrem toho vykresľuje skutočnosť, že vysokí štátni úradníci sa zomkli a nie sú ochotní dobrovoľne odísť z funkcií ani vtedy, keď ich zotrvávanie vo funkcii škodí nielen premiérovi, ktorý ich do funkcií inštaloval, ale celej krajine. Nie preto, lebo sú z niečoho oficiálne vinní, ale preto, lebo ich zotrvávanie vo funkcii je jednoducho škodlivé.
Zabili. Dva mladé životy vyhasli a to, ako sa správajú ústavní činitelia vyvoláva rad oprávnených podozrení z odovzdania krajiny ešte väčším darebákom, ako sa doteraz zdalo. Je dôležité, ako reagujú politici, médiá a jednotlivci. Ale najdôležitejšia bude odpoveď verejnosti. Nevedno ešte aká bude, to sa iba uvidí. Nech však už bude taká alebo onaká, možno konštatovať, že bude rozhodujúca pre budúcnosť Slovenska.