Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Británia je ostrov, ktorý od roku 1066 nikto nedobyl.
Autor Jan Fingerland
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu
Dráma na pokračovanie nazvaná brexit, má jednu dôležitú dejovú líniu: otázku, kto je vlastne skutočným predstaviteľom britského národa a jeho zvrchovanosti.
Už samotný začiatok bitky o brexit bol formulovaný ako otázka suverenity – priaznivci odchodu dramaticky líčili, ako sa Spojené kráľovstvo musí vymaniť z područia európskych štruktúr a obnoviť svoju právomoc nad kľúčovými otázkami domácej prevádzky. Ich odporcovia zase spochybňovali zmysel konceptu zvrchovanosti v čase globálnej ekonomiky, elektronickej komunikácie, rozpadu impéria alebo stále užšieho spojenia s kontinentálnymi záležitosťami.
Británia je navyše ostrov, ktorý od roku 1066 nikto nedobyl. Každý lepší študent je schopný vymenovať míľniky posilňovania národnej zvrchovanosti od Magna Charty, cez založenie národnej anglikánskej cirkvi až po takzvanú Slávnu revolúciu a presadení parlamentu ako kľúčovej legislatívnej a súdnej inštitúcie. A v neposlednom rade je to vedomie, že zatiaľ čo na kontinente viedlo v 20. storočí trvanie na národnom štáte k vojnám a riešenie spočívalo v prekonaní národných hraníc, v Británii to boli naopak, národné hranice, ktoré národ chránili.
Lenže v posledných rokoch nadišiel aj v Británii čas na debatu o subtílnejších otázkach zvrchovanosti. Totiž problému, kto naozaj reprezentuje národ, kto je poslednou inštanciou, ktorá má rozhodovať o národných záležitostiach – tých, ktoré má ochrániť práve brexit. Ešte nedávno bolo všeobecne prijatou pravdou, že nositeľom zvrchovanosti v Británii je parlament. Teda nie národ, občania, poddaní alebo voliči, ale muži a ženy zasadajúci vo Westminsteri. Oceňovaný politik a filozof Edmund Burke vo svojom slávnom liste voličom v Bristole už pred 250. rokmi vysvetlil, že do toho, ako on hlasuje, im nič nie je.
Švajčiarsko-britský ústavný teoretik Jean-Louis de Lolme v 18. storočí formuloval túto doktrínu tak, že „parlament môže urobiť čokoľvek, okrem zmeny muža na ženu a ženy na muža.“ Zatiaľ čo túto biologickú transformáciu dnes už lekári dokážu uskutočniť, suverenita britských poslancov hrdzavela. Zrejme aj pod vplyvom európskeho politického myslenia, v rozpore s britskými ústavnými princípmi.
Zhmotnením tohto posunu bolo britské referendum o vystúpení z únie, iba druhé celonárodné hlasovanie v dejinách. Tým prvým bolo pred desiatkami rokov hlasovanie o vstupe do vtedajšieho EHS. Je iróniou, že túto tak nebritskú vec, totiž obídenie parlamentu prostredníctvom referenda, tentoraz pre dosiahnutie svojho cieľa zvolili konzervatívni brexitári.
A po tesnom víťazstve a námietkach, že ľudia možno nehlasovali pre akýkoľvek brexit, odpovedali takmer francúzsko-revolučným slovníkom, ktorý sa odvolával na národnú väčšinu ako na akési mystérium pravdy. A naopak, antibrexitári sa dovolávajú niečoho tak konzervatívneho, ako je koncepcia absolútne zvrchovaného parlamentu, ktorý si môže robiť čo chce, pretože v okamžiku hlasovania je práve on tým národom. Teraz, keď sa poslanci vzbúrili proti B. Johnsonovi, opäť oprášili toto právo zo starých pergamenov.
Existuje ešte tretia britská tradícia, totiž viera, že zvrchovanosť národa reprezentuje panovník. Najskôr ten feudálny, potom absolutistický a po prechode na konštitučnú monarchiu ten, kto jeho úlohu prevzal, teda vládny kabinet a hlavne premiér na jeho čele. Práve tak chápe sám seba B. Johnson. A nie je náhoda, že sa tento autor Churchillovho životopisu štylizuje do úlohy muža, ktorý stojí na čele bojujúcej krajiny, pretože to iba posilňuje oprávnenosť nároku prevziať v kritických okamžikoch výlučne do svojich rúk zodpovednosť za všetky rozhodnutia.
Briti dokázali po tri storočia uvedené súperiace suverenity zladiť. Tento hodinový stroj sa však z nejakých dôvodov pokazil, tak, ako sa z neznámych príčin začal v poslednom čase kaziť mechanizmus londýnskeho Big Benu. Kríza okolo brexitu tento problém skôr iba odhalila, ale udialo sa tak v najmenej vhodný čas.
Dráma na pokračovanie nazvaná brexit, má jednu dôležitú dejovú líniu: otázku, kto je vlastne skutočným predstaviteľom britského národa a jeho zvrchovanosti.
Už samotný začiatok bitky o brexit bol formulovaný ako otázka suverenity – priaznivci odchodu dramaticky líčili, ako sa Spojené kráľovstvo musí vymaniť z područia európskych štruktúr a obnoviť svoju právomoc nad kľúčovými otázkami domácej prevádzky. Ich odporcovia zase spochybňovali zmysel konceptu zvrchovanosti v čase globálnej ekonomiky, elektronickej komunikácie, rozpadu impéria alebo stále užšieho spojenia s kontinentálnymi záležitosťami.
Británia je navyše ostrov, ktorý od roku 1066 nikto nedobyl. Každý lepší študent je schopný vymenovať míľniky posilňovania národnej zvrchovanosti od Magna Charty, cez založenie národnej anglikánskej cirkvi až po takzvanú Slávnu revolúciu a presadení parlamentu ako kľúčovej legislatívnej a súdnej inštitúcie. A v neposlednom rade je to vedomie, že zatiaľ čo na kontinente viedlo v 20. storočí trvanie na národnom štáte k vojnám a riešenie spočívalo v prekonaní národných hraníc, v Británii to boli naopak, národné hranice, ktoré národ chránili.
Odísť po anglicky
Lenže v posledných rokoch nadišiel aj v Británii čas na debatu o subtílnejších otázkach zvrchovanosti. Totiž problému, kto naozaj reprezentuje národ, kto je poslednou inštanciou, ktorá má rozhodovať o národných záležitostiach – tých, ktoré má ochrániť práve brexit. Ešte nedávno bolo všeobecne prijatou pravdou, že nositeľom zvrchovanosti v Británii je parlament. Teda nie národ, občania, poddaní alebo voliči, ale muži a ženy zasadajúci vo Westminsteri. Oceňovaný politik a filozof Edmund Burke vo svojom slávnom liste voličom v Bristole už pred 250. rokmi vysvetlil, že do toho, ako on hlasuje, im nič nie je.
Švajčiarsko-britský ústavný teoretik Jean-Louis de Lolme v 18. storočí formuloval túto doktrínu tak, že „parlament môže urobiť čokoľvek, okrem zmeny muža na ženu a ženy na muža.“ Zatiaľ čo túto biologickú transformáciu dnes už lekári dokážu uskutočniť, suverenita britských poslancov hrdzavela. Zrejme aj pod vplyvom európskeho politického myslenia, v rozpore s britskými ústavnými princípmi.
Zhmotnením tohto posunu bolo britské referendum o vystúpení z únie, iba druhé celonárodné hlasovanie v dejinách. Tým prvým bolo pred desiatkami rokov hlasovanie o vstupe do vtedajšieho EHS. Je iróniou, že túto tak nebritskú vec, totiž obídenie parlamentu prostredníctvom referenda, tentoraz pre dosiahnutie svojho cieľa zvolili konzervatívni brexitári.
A po tesnom víťazstve a námietkach, že ľudia možno nehlasovali pre akýkoľvek brexit, odpovedali takmer francúzsko-revolučným slovníkom, ktorý sa odvolával na národnú väčšinu ako na akési mystérium pravdy. A naopak, antibrexitári sa dovolávajú niečoho tak konzervatívneho, ako je koncepcia absolútne zvrchovaného parlamentu, ktorý si môže robiť čo chce, pretože v okamžiku hlasovania je práve on tým národom. Teraz, keď sa poslanci vzbúrili proti B. Johnsonovi, opäť oprášili toto právo zo starých pergamenov.
Všetci proti všetkým
Existuje ešte tretia britská tradícia, totiž viera, že zvrchovanosť národa reprezentuje panovník. Najskôr ten feudálny, potom absolutistický a po prechode na konštitučnú monarchiu ten, kto jeho úlohu prevzal, teda vládny kabinet a hlavne premiér na jeho čele. Práve tak chápe sám seba B. Johnson. A nie je náhoda, že sa tento autor Churchillovho životopisu štylizuje do úlohy muža, ktorý stojí na čele bojujúcej krajiny, pretože to iba posilňuje oprávnenosť nároku prevziať v kritických okamžikoch výlučne do svojich rúk zodpovednosť za všetky rozhodnutia.
Briti dokázali po tri storočia uvedené súperiace suverenity zladiť. Tento hodinový stroj sa však z nejakých dôvodov pokazil, tak, ako sa z neznámych príčin začal v poslednom čase kaziť mechanizmus londýnskeho Big Benu. Kríza okolo brexitu tento problém skôr iba odhalila, ale udialo sa tak v najmenej vhodný čas.
