Čo znamená úspech? Čínska ľudová republika oslavuje sedemdesiat rokov a to s veľkou pompou. Naozaj je čo oslavovať. A tiež čo skrývať, aj pred sebou samým.

V roku 1949 bola komunistická Čína zdecimovanou krajinou, zničená japonskou okupáciou, občianskou vojnou aj vnútorným rozvratom. O pár rokov neskôr z nej bola totalitná diktatúra, ktorá krajinu čiastočne konsolidovala a po ďalšom štvrťstoročí to bola totalitná krajina, ktorej vodca ju znova prostredníctvom „kultúrnej revolúcie“ uvrhol do chaosu. Až od prelomu 70. a 80. rokov sa vydala cestou ekonomických reforiem a čiastočne aj politických zmien. A naozaj s obrovským úspechom. Zatiaľ čo v roku 1980 sa Čína podieľala na produkcii svetového bohatstva menšou časťou ako Japonsko, dnes ho niekoľko násobne prevyšuje a očakáva sa ďalší posun týmto smerom.

Veľkí kormidelníci

Byť Číňanom dnes už rozhodne nemusí znamenať chudobu, naopak, vznikla rozsiahla stredná trieda. Tento vzostup bol však zaplatený nielen obeťami politických represií, ale tiež ekonomických experimentov alebo kontroverznou politikou jedného dieťaťa. Zdá sa však, že Číňania sa nechcú veľmi obzerať, chcú sa tešiť zo svojho úspechu a mnohí sa o karamboloch nedávnej minulosti, vrátane masakra na Námestí nebeského pokoja v roku 1989, už ani nedozvedeli. Donedávna sa ešte očakávalo, že ekonomické premeny spustia aj politickú liberalizáciu a niektorí pozorovatelia vnímali túto súvislosť skoro ako automatický proces, hoci nebolo zrejmé, ako bude taká premena vyzerať.

V ére prezidenta Si Ťin-Pchinga sa však ukázalo, že úloha osobnosti v dejinách môže byť veľká. Predseda Komunistickej strany Číny opäť otočil kormidlo a v krajine začali budovať systém takmer totálnej kontroly spoločnosti zhora. A to, paradoxne, aj vďaka obrovskému rozvoju informačných technológií si „nevhodný“ človek nebude môcť sám kúpiť ani lístok na vlak do susedného mesta.

Čína má ambície túto orweliádu šíriť aj v krajinách, ktoré sú veľmi ďaleko od nej. Systematické investície čínskej vlády do strategicky významných podnikov v zahraničí, transportu surovín a technológií, možno zaznamenať aj z otvorených zdrojov. Čína si v zahraničí „kupuje“ aj ľudí, iní sa zrejme podrobujú iba z akejsi preventívnej opatrnosti. Svet 21. storočia bude viac čínsky ako kedykoľvek v minulosti, ale nemusí to byť nutne dobrá správa.

Čína a svet, svet a Čína

Čína chce šíriť svoju vôľu aj vojensky, ako sa to napokon prejavilo aj na podobe osláv, ktoré mali podobu monštruóznej prehliadky ozbrojených síl, vrátane veľmi sofistikovaných zbraní, ako je nadzvukový dron – oproti minulosti už dnes nemáme dôvod neveriť, že naozaj funguje.

Za poslednú generáciu sa podiel obranných výdavkov na HDP zvýšil desaťnásobne – v absolútnych číslach ide o nárast ešte oveľa vyšší. Je logické, že mocnosť na vzostupe chce väčší podiel na rozhodovaní o svete, ale taký proces obvykle sprevádzajú otrasy v širokom okolí a v prípade Čínskej ľudovej republiky je sprevádzaný prehodením dôrazu z maoizmu na nacionalizmus. Obavy z Číny je možné vidieť v celom regióne, napríklad stále ešte komunistický Vietnam sa aktívne uchádza o obrannú spoluprácu so Spojenými štátmi.

Čína bola vždy veľmi osobitá, aj preto ju niektorí pozorovatelia aj v novodobom kontexte chápali ako samostatnú civilizáciu, vrátane často spomínaného autora teórie o konflikte civilizácií Samuela Huntingtona. V každom prípade je dne Čínska ľudová republika kombináciou zvláštneho kapitalizmu, zvláštneho komunizmu, rastúceho nacionalizmu a diktatúry nového typu. Nie je teda prekvapivé, že sa súčasná čínska vláda vydala do aktívneho boja so všetkými konkurenčnými ideológiami dneška, vrátane islamu, ktorý chápu ako smrteľné ohrozenie nielen v ujgurskom Sin Ťiangu. Druhým veľkým vyzývateľom stále zostáva liberálno-demokratický ideál a sebavedomá občianska spoločnosť.

Je iróniou, že pompézna demonštrácia úspechu, sily a ambícií, predvedených pri gigantickej vojenskej prehliadke v Pekingu, bola prinajmenej čiastočne prehlušená správami o nepokojoch v Hongkongu. To je iná tvár Číny, ktorá v týchto dňoch zase toľko neoslavuje.