Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje víkendové stranícke rokovania.
Autor Juraj Hrabko
V sobotu sa uskutočnili rokovania straníkov v štyroch politických stranách – vládnych SNS a Most-Híd, mimovládnych SaS a KDH, pričom kresťanskí demokrati sú nielen mimo vlády, ale tiež mimo parlamentu.
Z výsledkov rokovaní vyplynulo, že SNS má novú podpredsedníčku strany, strany Most-Híd a SaS majú staronových predsedov a KDH príde po parlamentných voľbách možno o predsedu. Do dvoch hodín po oznámení výsledkov a ak opäť neprekročí parlamentný prah. Ostatné, čo na rokovaniach oficiálne alebo aj neoficiálne odznelo, možno považovať za vnútornú záležitosť uvedených politických strán a politikov.
Je skutočne až neskutočne zaujímavé, ako sa predsedovia politických strán snažia prísť o funkciu. Zostáva slovenským špecifikom, že tak činia iba pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, kedy by sa mali venovať už celkom iným veciam a sústrediť sa na ponuku voličom.
Namiesto toho sa voliči dozvedajú, že predseda SaS R. Sulík už takmer kade chodí, tam ponúka predsedníčku stoličku, ale zbytočne, nechce ju ani A. Kiska, ani R. Mistrík. Rovnako je na tom predseda Mosta-Híd B. Bugár, ktorého však v nej na rozdiel od SaS - hoci nasilu, teda proti jeho vôli - aspoň držia straníci. A predseda KDH A. Hlina sa zase vyhráža, že predsednícku stoličku opustí, keď strana neprekročí brány parlamentu, čo znamená, že prekročenie prahu nevylučuje, hoci by ho vylučovať mal. Oficiálne aj neoficiálne.
A to všetko pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, hoci po nich - ako strany unisono tvrdia - chcú spravovať krajinu i podmienky života ľudí. A lepšie.
S takýmto prístupom sa však nič nemení a ani nezmení. Ak stranám chýba základná sebadôvera a sebaúcta, ako aj uveriteľnosť, akokoľvek dobre napísaný volebný program ich nezachráni. Napokon, voľby v skutočnosti neboli, nie sú a nebudú o programe – papier znesie naozaj všetko – ale o uveriteľnosti a schopnosti politikov, ktorí ho prezentujú.
Namiesto straníckej hrdosti typu tu sme, tu stojíme, lebo nemôžeme inak, ako byť reálnou a zmysluplnou alternatívou voči súčasnej moci, predsedovia strán nahlas a verejne oznamujú, že predsedami nechcú byť. A čo je horšie, nechcú nimi byť ani iní.
Z výsledkov rokovaní vyplynulo, že SNS má novú podpredsedníčku strany, strany Most-Híd a SaS majú staronových predsedov a KDH príde po parlamentných voľbách možno o predsedu. Do dvoch hodín po oznámení výsledkov a ak opäť neprekročí parlamentný prah. Ostatné, čo na rokovaniach oficiálne alebo aj neoficiálne odznelo, možno považovať za vnútornú záležitosť uvedených politických strán a politikov.
Je skutočne až neskutočne zaujímavé, ako sa predsedovia politických strán snažia prísť o funkciu. Zostáva slovenským špecifikom, že tak činia iba pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, kedy by sa mali venovať už celkom iným veciam a sústrediť sa na ponuku voličom.
Namiesto toho sa voliči dozvedajú, že predseda SaS R. Sulík už takmer kade chodí, tam ponúka predsedníčku stoličku, ale zbytočne, nechce ju ani A. Kiska, ani R. Mistrík. Rovnako je na tom predseda Mosta-Híd B. Bugár, ktorého však v nej na rozdiel od SaS - hoci nasilu, teda proti jeho vôli - aspoň držia straníci. A predseda KDH A. Hlina sa zase vyhráža, že predsednícku stoličku opustí, keď strana neprekročí brány parlamentu, čo znamená, že prekročenie prahu nevylučuje, hoci by ho vylučovať mal. Oficiálne aj neoficiálne.
A to všetko pár mesiacov pred parlamentnými voľbami, hoci po nich - ako strany unisono tvrdia - chcú spravovať krajinu i podmienky života ľudí. A lepšie.
S takýmto prístupom sa však nič nemení a ani nezmení. Ak stranám chýba základná sebadôvera a sebaúcta, ako aj uveriteľnosť, akokoľvek dobre napísaný volebný program ich nezachráni. Napokon, voľby v skutočnosti neboli, nie sú a nebudú o programe – papier znesie naozaj všetko – ale o uveriteľnosti a schopnosti politikov, ktorí ho prezentujú.
Namiesto straníckej hrdosti typu tu sme, tu stojíme, lebo nemôžeme inak, ako byť reálnou a zmysluplnou alternatívou voči súčasnej moci, predsedovia strán nahlas a verejne oznamujú, že predsedami nechcú byť. A čo je horšie, nechcú nimi byť ani iní.
