Zverejnenie údajného rozhovoru M. Kočnera s D. T. – ako prokuratúra oficiálne označuje druhú dotknutú osobu – možno hodnotiť z viacerých uhlov pohľadov. Napríklad politického, ekonomického, právneho, etického ale aj sociálneho či humorného. Napríklad.

Záleží od každého, ktorý z uhlov si vyberie. Z politického uhla je očividné, že mimovládne strany mienia chopiť príležitosť za pačesy a nenechať si ju vziať. Tí, ktorí v parlamente nie sú, žiadajú napríklad zvolať Bezpečnostnú radu. Tí, ktorí v parlamente sú, žiadajú napríklad zvolať výbor pre obranu a bezpečnosť, vedení snahou, aby sa na rokovaní dozvedeli veci, ktoré sa iní dozvedieť nemôžu. A okrem žiaru reflektorov tak získali aj istú výhodu v predvolebnom zápolení. Vyriešiť totiž na výbore poslanci nemôžu nič. Tak sa aspoň chcú tváriť, že môžu. To je pochopiteľné.

Napokon, predmetná nahrávka – hoci ide o politicky výbušný materiál - nehovorí z vecného pohľadu nič také, čo by bolo tajné alebo, čo by ľudia vôbec nevedeli či aspoň netušili. Len odmietajú pripustiť, že v krajine to môže byť až také zlé. Môže. Aj horšie. Príklad z polície? Nie je problém. Príklad z prokuratúry? Detto. Príklad zo sudcovského talára? Bez problému. Z vlády? Z parlamentu? Z prezidentského paláca? Z tajnej služby? Z verejnej služby? Z Ústavného súdu? Krajina je v katastrofálnom stave, na čo literárny kritik, spisovateľ a bývalý politik Milan Šútovec upozorňoval už pred desiatkami rokov, keď zvykol ukončiť svoje politické eseje vetou, že Slovensko treba založiť odznova. Inak to už asi ani nepôjde, keďže široko-ďaleko nevidno nikoho, kto by bol mohol vyčistiť Augiášov chliev. Ochotných je síce veľa, ale schopných iba málo.

Zverejnenie nahrávky v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami nemožno prehliadnuť. Isto nejde o náhodu, také náhody jednoducho neexistujú, ale o zámer. V čí prospech? Hodnotu samotnej nahrávky, ktorú navyše nemožno v súčasnosti použiť a ani vnímať ako dôkaz v konaní, zase znižuje fakt, že to bol práve a iba M. Kočner, ktorý vedel, že rozhovor je nahrávaný. A preto výsluch D. T. viedol tak, ako viedol, aby bolo jasne a zreteľne počuteľné, že má D. T. na povel, že ho drží. A že on sám iba zabudol a nerobil inej osobe naschvál. To je zároveň z nahrávky aj jediné potešiteľné potvrdenie – že v takejto spoločnosti sa každý niekoho bojí. Tamten hentoho, henten tamtotoho. A ten, ktorý sa nebojí nikoho, bojí sa niečoho: napríklad nahrávky.

Tak či onak – ak sa nezmení správanie ľudí k veciam verejným, ku krajine, nezmení sa nič. V takom prípade však bude platiť aj dokončenie nadpisu: morituri te salutant. A to aj v prípade, že nemožno nevidieť rozdielny prístup aj medzi niektorými orgánmi moci: medzi Radou prokurátorov, ktorá vydala stanovisko a Súdnou radou, ktorá zriadila komisiu.