Parlamentné prázdniny môžu poslúžiť aj na to, aby boli širšie prediskutované otázky, ktoré kvária poslancov. Ako napríklad Dušana Čaploviča (Smer-SD), ktorý verejne oznámil dôvody, pre ktoré doteraz nevolil kandidátov na ústavných sudcov. A s ktorým sa zrejme stotožňujú aj iní poslanci, keďže predpísaný počet kandidátov parlament doposiaľ ani počas ôsmich kôl volieb nezvolil.

Ako informovala TASR, dôvodom, prečo D. Čaplovič nevolil v štvrtej voľbe kandidátov, bolo to, že ich nevolil ani v predchádzajúcich troch voľbách, keďže väčšina uchádzačov „nespĺňa predpoklady pôsobiť na Ústavnom súde SR. Poznám však desiatky takých, ktorí by v uvedenej funkcii obstáli, ale nateraz sa neprihlásili,“ dodal D. Čaplovič.

A argumentuje takto: „Podľa Ústavy Slovenskej republiky, článku 73, ods. 2 mám svoj mandát vykonávať osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nemám byť viazaný príkazmi. Teda, odmietam, aby mi prezident či prezidentka, alebo predseda parlamentu, či predseda vlády prikazovali, že mám zvoliť požadovaný počet poslancov tak, aby prezidentka mohla vybrať z nich polovicu a komplexne doplniť Ústavný súd. A nemôže mi to prikázať ani strana, ani koaličná rada, či iné dohody, koho mám a koho nemám voliť. Verejné hlasovanie o kandidátoch v parlamente odmietam a v takom prípade nebudem sa do konca tohto volebného obdobia zúčastňovať volieb ústavných sudcov. Nežijeme už v bývalom režime, keď poslanci do poslednej bodky plnili príkazy strany a štátu.“

Poslanec NR SR napokon uzatvára, že môže „slobodne vyhlásiť, že ak budú prihlásení do septembrovej voľby opäť títo istí kandidáti, môj hlas, moju podporu, nedostanú.“

D. Čaplovič má pravdu, veď, samozrejme, nemôže voliť takých uchádzačov o post ústavného sudcu, ktorí sa do výberu neprihlásili, to jednoducho nejde. Nemožno niekoho chytiť za pačesy a prinútiť ho podpísať súhlas s kandidatúrou, keď je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. A keď má navyše najmenej 40 rokov a je uznávanou osobnosťou v odbore.

D. Čaplovič má pravdu, keď tvrdí, že to, ako má hlasovať, mu nemôže nikto prikázať: ani hlava štátu, ani predseda parlamentu, ani predseda vlády, ani strana a ani koaličná rada, jednoducho nikto. Ani iné dohody koho má a koho nemá voliť.

D. Čaplovič sa však mýli, keď hovorí, že odmieta verejné hlasovanie o kandidátoch, a preto sa v takom prípade nebude na hlasovaní zúčastňovať. Odmieta tým totiž rešpektovať aj zákon a aj rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý práve na návrh jeho strany Smeru-SD povedal, že tak verejná ako aj tajná voľba sú v súlade s Ústavou.

Prirodzene, okrem prípadov, kedy napríklad samotná Ústava nepožaduje tajnú voľbu, ako napríklad predsedu a podpredsedov parlamentu. Zákon stanovuje v prípade voľby kandidátov na post ústavných sudcov voľbu verejnú, na to, aby sa konala tajná voľba je potrebné vyvolať hlasovanie poslancov, ktoré určí, či bude voľba tajná alebo verejná – bude taká, ako rozhodne parlamentná väčšina.

Mimochodom, ako poslanec môže navrhnúť zmenu zákona – aby boli voľby iba tajné – doteraz však svoju právomoc v tomto prípade nevyužil.

A ešte viac sa aj preto D. Čaplovič mýli v tom zásadnom: totiž to, že jeho povinnosťou je voliť, mu prikazuje Ústava. Nehovorí mu koho má alebo nemá voliť, to nemôže, ale že mu voliť prikazuje, je viac ako iba isté: Ústava zverila výlučne poslancom moc kandidátov nielen voliť, ale zároveň aj povinnosť ich zvoliť. V opačnom prípade znemožňuje a blokuje riadny výkon funkcie iným orgánom verejnej moci, ktoré si tak nemôžu plniť svoje povinnosti. Každý poslanec sľuboval, že Ústavu bude dodržiavať a plniť svoje povinnosti v záujme občanov, pričom je nepochybné, že fungujúci súd je v záujme občanov.

Ak poslanec dodržiavať Ústavu nechce, môže a má sa mandátu vzdať, nie sa vyhovárať. Žiadny ústavný činiteľ, nielen hlava štátu, totiž nemôže podľa Ústavy postupovať svojvoľne. Napokon, aj D. Čaplovič by poslancom nebol, ak by sľub na Ústavu nezložil alebo zložil sľub s výhradou. A od poslancov sa azda právom očakáva, že budú príkladom pre ľudí, ktorí rešpektujú zákony. Napokon, sami si ich schválili, na rozdiel od ostatných ľudí, ktorí sa na ich schválení nepodieľali, pretože sa podieľať ani nemohli.

Povedané jednou vetou: poslanci nemajú iba pôžitky a práva, ale aj povinnosti a zodpovednosť voči krajine. Poslanci vládnej koalície, ktorí majú v parlamente väčšinu, dupľom.

D. Čaplovič je nepochybne vzdelaný muž. Ak neuznáva, nerešpektuje Ústavu a ďalšie zákony – hoci má pritom možnosť navrhnúť ich znenie upraviť – nedá sa potom vyžadovať úcta, rešpekt k Ústave ani od iných. A teda ani ku Slovensku, kde Ústava stojí nad všetkým a nad všetkými.