Takú ťažkú politickú prehru, akú utrpela vládna koalícia Smer-SD, SNS a Most-Híd naozaj nevidno často. Udiala sa počas nočného hlasovania o novele Ústavy v súvislosti s voľbou ústavných sudcov. Za návrh vlády totiž hlasovalo iba 51 koaličných poslancov, ku ktorým sa pridali štyria nezaradení.

Na chaos, ktorý v sieni parlamentu vládol poukazuje tiež to, že za návrh nehlasovali ani predsedovia SNS a Mosta-Híd, ba ani samotný predkladateľ návrhu R. Madej. To jasne, zreteľne a azda aj dostatočne vykresľuje kvalitu robenia aktuálnej politiky po slovensky.

Z vecného hľadiska je len dobre, že návrh, s ktorým prišiel minister spravodlivosti G. Gál a ktorý sa snažil pozmeniť návrhom poslanec R. Madej, nebol schválený. Lepší súčasný stav, ako to, čo priniesli do parlamentu: či už išlo o demontáž právomocí prezidenta, degradáciu Ústavného súdu v systéme alebo o možnosť vyzliecť z talára ústavného sudcu obyčajným hlasovaním väčšiny.

Z politického hľadiska ide o celkom iné záležitosti. Aj o zlú taktiku navrhovateľa pozmeňujúceho návrhu R. Madeja, ale najmä o to, že parlament sa ocitol pod taktovkou hlavne Klubu poslancov Kotleba-ĽSNS, od ktorých záležalo čo bude schválené a čo nie. Jednoducho povedané, parlament v utorok večer a v noci ovládli – povedané slovníkom prezidenta, koaličných aj mimovládnych poslancov a kde koho iného – fašisti. Politicky nepríjemné, ale pravdivé.

Navyše, rýchla analýza hlasovaní ukazuje, že tak s koaličnými, ako aj s mimovládnymi poslancami sa pritom hrali ako mačka s myšou. Tu čosi podporili, tam niečo odmietli. Vždy však pritom postupovali jednotne, teda silou celého poslaneckého klubu. Na rozdiel napríklad od mimovládnych poslancov, ktorí hlasovali takpovediac bez rozmyslu: automaticky hlasovali proti aj v prípade, keď by opak bol pre nich výhodnejší. Podobne aj koaliční. Inými slovami, kým u jedného poslaneckého klubu vládla politická rozvážnosť, u ďalších politická hystéria.

Pri rokovaní o novele Ústavy v súvislosti s voľbou ústavných sudcov bolo mnoho obrazov a obrázkov, ktoré na to dostatočne upozorňujú. Napríklad, keď Lucia Ďuriš Nicholsonová s presviedčala ministra aj verejnosť o tom, že mimovládne strany vlastne chceli podporiť vládny návrh novely, ktorý do parlamentu predložil. Alebo, keď v sále zavládla všeobecná veselosť potom, ako minister spravodlivosti síce ešte nič nepovedal, ale už sa hlásili viacerí poslanci na jeho vystúpenie s faktickými poznámkami. A aj ich následne a s vážnou tvárou predniesli.
V skutočnosti to však nie je veselé, ale tragické. Aj preto, lebo nočné rokovanie parlamentu ukázalo, že demokracia na Slovensku je v oveľa väčšom ohrození, ako – povedzme – R. Fico na Ústavnom súde, o čo podľa mimovládnych strán vraj išlo. Totiž: kým z noci dlhých nožov v roku 1994 sa krajina ešte dokázala vystrábiť, či sa jej to podarí aj po noci M. Kotlebu a spol. v roku 2018, zostáva otázne.