Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje návrh novely zákona o výchove a vzdelávaní.
Autor Juraj Hrabko
Aj laik vidí, že veľa nie je v poriadku.
Návrh novely zákona o výchove a vzdelávaní, ktorý predložili do parlamentu poslanci všetkých troch koaličných strán, vzbudil značné vášne. Oprávnene.
Vzbudzuje ich totiž hneď v úvodných článkoch, v ktorých určuje, laicky povedané, že povinná školská dochádzka sa predlžuje o jeden rok (z desať na jedenásť) a začne tým, že päťročné deti budú povinné nastúpiť na najmenej štyri hodiny do materskej školy. Odborne povedané – zavádza povinné predprimárne vzdelávanie v materskej škole pre päťročné deti, pričom povinná školská dochádzka v nej bude trvať jeden rok. Teda iba v prípade, ak nebude trvať dva roky, pretože po novom sa už bude dať „prepadnúť“ aj v materskej škole.
Najskôr z pohľadu politického: návrh novely je napísaný pekne, jeho najväčším nedostatkom je to, že nie je napísaný aj dobre. Možno síce uznať, že takým byť ani nemohol už z podstaty veci - keď si traja poslanci zmyslia, že majú viac vedomostí, skúseností a chochmesu ako celé ministerstvo školstva aj s priľahlými organizáciami. Lenže to tak nie – pri všetkej úcte ku všetkých trom predkladateľom novely, ich najväčšou kvalifikáciou je to, že sú súčasťou koalície: ak by rovnakú novelu predložili poslanci, ktorí súčasťou koalície nie sú, každý vie, ako a kde by skončila.
Inými slovami, na prípravu takejto závažnej zmeny je kompetentné iba ministerstvo školstva, ktoré to má aj zapísané vo vienku. To sa však v tomto prípade zmohlo iba na zbytočnú anketu - uvádza, že bude slúžiť len pre internú potrebu ministerstva. Načo ju ale vôbec potrebuje, keď novelu predkladajú poslanci, však už neoznámilo.
Vecný pohľad je tvrdší ako politický: takýmto spôsobom sa zásadné novoty naozaj nezavádzajú, pretože sa zle končia a namiesto poriadku vytvárajú chaos. Predkladateľom síce nemožno vytknúť, že neuvádzajú žiadne analýzy, uvádzajú, iba sú zväčša k ničomu: napríklad tvrdia, že oproti súčasnému stavu bude potrebných o 743 učiteliek a 70 asistentov viac. Ani oni však nevedia, kde ich vziať a tobôž, čo sa stane v prípade, keď nebudú k dispozícii.
Zhrnuté a podčiarknuté: argumenty, že v dnešných časoch je potrebné zaviesť povinné vzdelávanie od piatich rokov, sú naporúdzi a výhody nesporné. Otázne je iba prevedenie. Teda vytvorenie podmienok a súzvuku v reťazci rôznych odborníkov: počnúc pedagógmi, sociológmi, cez rodičov, zástupcov miest a obcí, až po politikov. A na tom by malo ministerstvo začať pracovať už teraz, hoci aj s rizikom, že vypilovaný návrh už nestihne predložiť do konca tohto volebného obdobia, ale až na začiatku nasledujúceho.
Predkladatelia návrhu urobia lepšie, keď návrh stiahnu, ako ho budú ďalej pomocou koaličnej sily presadzovať. Podarilo sa im v uvedenej súvislosti položiť základy a rozpútať verejnú debatu, v ktorej môžu pokračovať, čo nie je naozaj málo, ani vecne a ani politicky. Vždy lepšie ako systém „pokus-omyl“ a oveľa lepšie ako spôsob „mysleli to dobre, ale skončilo to ako vždy“. Ide o deti.
Návrh novely zákona o výchove a vzdelávaní, ktorý predložili do parlamentu poslanci všetkých troch koaličných strán, vzbudil značné vášne. Oprávnene.
Vzbudzuje ich totiž hneď v úvodných článkoch, v ktorých určuje, laicky povedané, že povinná školská dochádzka sa predlžuje o jeden rok (z desať na jedenásť) a začne tým, že päťročné deti budú povinné nastúpiť na najmenej štyri hodiny do materskej školy. Odborne povedané – zavádza povinné predprimárne vzdelávanie v materskej škole pre päťročné deti, pričom povinná školská dochádzka v nej bude trvať jeden rok. Teda iba v prípade, ak nebude trvať dva roky, pretože po novom sa už bude dať „prepadnúť“ aj v materskej škole.
Najskôr z pohľadu politického: návrh novely je napísaný pekne, jeho najväčším nedostatkom je to, že nie je napísaný aj dobre. Možno síce uznať, že takým byť ani nemohol už z podstaty veci - keď si traja poslanci zmyslia, že majú viac vedomostí, skúseností a chochmesu ako celé ministerstvo školstva aj s priľahlými organizáciami. Lenže to tak nie – pri všetkej úcte ku všetkých trom predkladateľom novely, ich najväčšou kvalifikáciou je to, že sú súčasťou koalície: ak by rovnakú novelu predložili poslanci, ktorí súčasťou koalície nie sú, každý vie, ako a kde by skončila.
Inými slovami, na prípravu takejto závažnej zmeny je kompetentné iba ministerstvo školstva, ktoré to má aj zapísané vo vienku. To sa však v tomto prípade zmohlo iba na zbytočnú anketu - uvádza, že bude slúžiť len pre internú potrebu ministerstva. Načo ju ale vôbec potrebuje, keď novelu predkladajú poslanci, však už neoznámilo.
Vecný pohľad je tvrdší ako politický: takýmto spôsobom sa zásadné novoty naozaj nezavádzajú, pretože sa zle končia a namiesto poriadku vytvárajú chaos. Predkladateľom síce nemožno vytknúť, že neuvádzajú žiadne analýzy, uvádzajú, iba sú zväčša k ničomu: napríklad tvrdia, že oproti súčasnému stavu bude potrebných o 743 učiteliek a 70 asistentov viac. Ani oni však nevedia, kde ich vziať a tobôž, čo sa stane v prípade, keď nebudú k dispozícii.
Zhrnuté a podčiarknuté: argumenty, že v dnešných časoch je potrebné zaviesť povinné vzdelávanie od piatich rokov, sú naporúdzi a výhody nesporné. Otázne je iba prevedenie. Teda vytvorenie podmienok a súzvuku v reťazci rôznych odborníkov: počnúc pedagógmi, sociológmi, cez rodičov, zástupcov miest a obcí, až po politikov. A na tom by malo ministerstvo začať pracovať už teraz, hoci aj s rizikom, že vypilovaný návrh už nestihne predložiť do konca tohto volebného obdobia, ale až na začiatku nasledujúceho.
Predkladatelia návrhu urobia lepšie, keď návrh stiahnu, ako ho budú ďalej pomocou koaličnej sily presadzovať. Podarilo sa im v uvedenej súvislosti položiť základy a rozpútať verejnú debatu, v ktorej môžu pokračovať, čo nie je naozaj málo, ani vecne a ani politicky. Vždy lepšie ako systém „pokus-omyl“ a oveľa lepšie ako spôsob „mysleli to dobre, ale skončilo to ako vždy“. Ide o deti.
