Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje voľbu ústavných sudcov.
Autor Juraj Hrabko
Medzi starostlivosťou o ústavnosť a ústavnou starostlivosťou je veľký rozdiel.
Skončilo sa ďalšie kolo volieb kandidátov na ústavných sudcov, v ktorom parlament zvolil ďalšieho kandidáta. Znamená to, že poslanci sú povinní zvoliť ešte piatich, až potom naplnia stanovenú kvótu – posunúť hlave štátu dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta sudcov.
Ani táto už niekoľkokrát opakovaná voľba sa nezaobišla bez nových prekvapení. Azda najväčším bola starostlivosť predsedu Smeru-SD o rovnosť šancí kandidátov byť vymenovaní za ústavných sudcov. R. Fico tvrdí, že každý kandidát by mal mať 50-percentnú šancu byť vymenovaný a je to naozaj tak.
To by však parlament, v ktorom má jeho strana najväčší počet poslancov, musel rešpektovať ústavné povinnosti rešpektovať, a nie sa im vyhýbať. Inými slovami – poslať do prezidentského paláca 18 kandidátov, aby z nich mohla hlava štátu vymenovať 9 ústavných sudcov a to takpovediac na jeden šup, a nie po častiach. Pretože v opačnom prípade, ako vidno, šance jednotlivých kandidátov sú rozdielne a nedá sa s tým už nič spraviť. Ešte inak, šance by mali byť rovnaké, nie diskriminačné, ale za to, že rovnaké nie sú, môže iba parlament a nikto iný.
Ako príklad používa R. Fico možnosť, že zo šiestich budúcich kandidátov nemusí hlava štátu vymenovať ani jedného a tí by mohli podať na Ústavný súd diskriminačné žaloby. Avšak to, čo urobí hlava štátu nevie ešte nikto, vrátane nej, a to aj preto, lebo nemá k dispozícii všetkých kandidátov. Tak, ako R. Fico tvrdí, že môže prísť k diskriminácii keď nikoho zo šestice nových kandidátov nevymenuje, rovnako sa nedá vylúčiť, že z tejto šestice vymenuje všetkých a na ocot tak zostanú už dávnejšie zvolení kandidáti. Môže to byť teda tak aj tak a k tomu ešte všelijako inak.
Z matematického pohľadu – jeden ďalší kandidát už zvolený bol, ale počty sú prispôsobené vyjadreniu R. Fica - tak budú mať ďalší šiesti zvolení kandidáti 50-percentnú šancu na vymenovanie. Rovnako, ako ďalších 9 kandidátov, ktorých mená už v prezidentskom paláci ležia na stole. Problém je inde a síce, že päť kandidátov ju bude mať vyššiu – ide o tých, ktorí zostali kandidátmi, hoci z nich už raz predchádzajúci prezident sudcov vyberal. Zostávajú v hre aj v druhom kole výberu hlavou štátu, kým ostatní budú iba v jednom.
Ústavný systém - dvaja kandidáti, jeden sudca - jednoducho už nateraz neplatí. To, čo zatiaľ stále platí, je ústavná deľba moci. Konkrétne a v tomto prípade, parlament volí, hlava štátu menuje a Ústavný súd – v prípade podania – rozhoduje, či bolo všetko tak, ako malo podľa pravidiel byť. Každá inštitúcia má vlastné úlohy aj zodpovednosť: kým parlament kandidátov nezvolí, hlava štátu nemôže konať a kým hlava štátu sudcov nevymenuje, nemôže konať súd. Jednoduché, zrozumiteľné a aj pekne usporiadané.
Iba realita je iná.
Skončilo sa ďalšie kolo volieb kandidátov na ústavných sudcov, v ktorom parlament zvolil ďalšieho kandidáta. Znamená to, že poslanci sú povinní zvoliť ešte piatich, až potom naplnia stanovenú kvótu – posunúť hlave štátu dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta sudcov.
Ani táto už niekoľkokrát opakovaná voľba sa nezaobišla bez nových prekvapení. Azda najväčším bola starostlivosť predsedu Smeru-SD o rovnosť šancí kandidátov byť vymenovaní za ústavných sudcov. R. Fico tvrdí, že každý kandidát by mal mať 50-percentnú šancu byť vymenovaný a je to naozaj tak.
To by však parlament, v ktorom má jeho strana najväčší počet poslancov, musel rešpektovať ústavné povinnosti rešpektovať, a nie sa im vyhýbať. Inými slovami – poslať do prezidentského paláca 18 kandidátov, aby z nich mohla hlava štátu vymenovať 9 ústavných sudcov a to takpovediac na jeden šup, a nie po častiach. Pretože v opačnom prípade, ako vidno, šance jednotlivých kandidátov sú rozdielne a nedá sa s tým už nič spraviť. Ešte inak, šance by mali byť rovnaké, nie diskriminačné, ale za to, že rovnaké nie sú, môže iba parlament a nikto iný.
Ako príklad používa R. Fico možnosť, že zo šiestich budúcich kandidátov nemusí hlava štátu vymenovať ani jedného a tí by mohli podať na Ústavný súd diskriminačné žaloby. Avšak to, čo urobí hlava štátu nevie ešte nikto, vrátane nej, a to aj preto, lebo nemá k dispozícii všetkých kandidátov. Tak, ako R. Fico tvrdí, že môže prísť k diskriminácii keď nikoho zo šestice nových kandidátov nevymenuje, rovnako sa nedá vylúčiť, že z tejto šestice vymenuje všetkých a na ocot tak zostanú už dávnejšie zvolení kandidáti. Môže to byť teda tak aj tak a k tomu ešte všelijako inak.
Z matematického pohľadu – jeden ďalší kandidát už zvolený bol, ale počty sú prispôsobené vyjadreniu R. Fica - tak budú mať ďalší šiesti zvolení kandidáti 50-percentnú šancu na vymenovanie. Rovnako, ako ďalších 9 kandidátov, ktorých mená už v prezidentskom paláci ležia na stole. Problém je inde a síce, že päť kandidátov ju bude mať vyššiu – ide o tých, ktorí zostali kandidátmi, hoci z nich už raz predchádzajúci prezident sudcov vyberal. Zostávajú v hre aj v druhom kole výberu hlavou štátu, kým ostatní budú iba v jednom.
Ústavný systém - dvaja kandidáti, jeden sudca - jednoducho už nateraz neplatí. To, čo zatiaľ stále platí, je ústavná deľba moci. Konkrétne a v tomto prípade, parlament volí, hlava štátu menuje a Ústavný súd – v prípade podania – rozhoduje, či bolo všetko tak, ako malo podľa pravidiel byť. Každá inštitúcia má vlastné úlohy aj zodpovednosť: kým parlament kandidátov nezvolí, hlava štátu nemôže konať a kým hlava štátu sudcov nevymenuje, nemôže konať súd. Jednoduché, zrozumiteľné a aj pekne usporiadané.
Iba realita je iná.
