Je ich viac. Aj bude.

Slovensko začali zaplavovať nové bilbordy, médiá začali uverejňovať rozhovory s novými politikmi, agentúry vydávať nové správy o spoločenskej podpore neexistujúcej novej politickej strany. Zvláštne, ale dobre.
Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že len čo zanikne prezidentský mandát A. Kisku, nikam neodíde, ale vrhne sa naplno do boja o mandát stranícky. Aj pod heslom Je nás viac. Na funkciu hlavy štátu už aj preto rezignoval a využíva len výhody, ktoré mu ešte stále poskytuje – napríklad aj na potulky po krajine, ktoré sú akoby rozlúčkové, ale v skutočnosti sú náborové.

Andrej Kiska pritom už rezignoval na funkciu hlavy štátu navonok aj dovnútra – v prvom prípade sa napríklad odmietol zúčastniť na oslavách výročia vylodenia v Normandii, v druhom, napríklad nepodal záverečnú správu o stave krajiny v parlamente. Nehovoriac o tom, že prezident chaosu necháva za sebou napríklad paralyzovaný Ústavný súd a ministra M. Lajčáka v demisii, keďže o nej ešte stále nerozhodol.

Snahu A. Kisku založiť politickú stranu treba vziať na vedomie. Nemožno ju oceniť ani pohaniť. Oceniť aj preto, lebo hlava štátu by po skončení mandátu naozaj nemala vstupovať do prízemných straníckych zápasov, plných podrazov, hlúpostí a švindľov, ale zachovať si nadstraníckosť a možnosť vplyvu na spoločenskú mienku takpovediac z nadhľadu. Haniť ju zase nemožno aj preto, lebo je len fajn, keď voliči majú v súťaži politických síl na výber čo možno najširšie partajné spektrum.

Prirodzene, pohľad nádejných straníkov, prívržencov a sympatizantov, ale aj nálady v časti spoločnosti sú iné – v budúcej strane A. Kisku vidia nielen nádej na šťastné zajtrajšky, slušnosť a spásu krajiny, ale aj koniec nadvlády Smeru-SD a R. Fica osobne. Hoci tá prichádza aj bez nej, je to jednoducho politická prirodzenosť a nevyhnutnosť.

Pre spoločnosť sú práve nereálne očakávania oveľa viac nebezpečnejšie, ako nová strana A. Kisku či hocikoho iného. Strany vznikajú a zanikajú, vládne sa časom menia na nevládne a nevládne na vládne, je to prirodzený politický kolobeh. Ako keď naprší a uschne. Nebezpečné je vnášanie nádeje a viery spôsobom, že ak nie A. Kiska a jeho strana, tak kto a kedy, keď nie teraz. Ako keď naprší a neuschne. Vytriezvenie bude bolieť, ale čo je horšie, posunie krajinu nie dopredu, ale späť.

Povedané dvomi vetami – dnes ľudia A. Kisku hlásajú, že je ich viac, ale obavy, že na konci dňa bude sklamaných ľudí dupľom viac, sú namieste. A politická triezvosť, pokora a slušnosť, zostanú naďalej nedostatkovým tovarom.