Oznámenie, že štyri politické strany – OĽaNO, SaS, Sme rodina-Boris Kollár a KDH – sa dokázali dohodnúť na osobe spoločného kandidáta na post primátora hlavného mesta, je fajn. Bez ohľadu na to, či ich kandidát napokon voľby vyhrá alebo nie.

Samozrejme, možno špekulovať o príčinách takejto dohody, keďže nie je žiadnym tajomstvom, že ešte pred niekoľkými týždňami sa tieto strany dohodnúť nevedeli, nechceli alebo nemohli. Možno špekulovať aj o tom, prečo ich predstavitelia hovoria o primárkach, keď o žiadne primárky nejde - nechajú si iba urobiť prieskum verejnej mienky a na základe jeho výsledkov sa definitívne rozhodnú, ktorý z dvojice kandidátov Líšková-Mrva dostane ich oficiálnu podporu. Aby kandidát následne vo voľbách dostal aj hlasy ich voličskej základne však zaručiť už nemôžu.

Nejde však iba o voľby primátora hlavného mesta. Posolstvo z dohody je nielen oveľa širšie, ale tiež zaväzujúce. Voliči sa totiž najneskôr po komunálnych voľbách budú právom svojich lídrov pýtať: keď ste sa dokázali dohodnúť v tejto záležitosti, čo alebo kto bráni, aby ste sa dohodli aj na iných? Nie lokálnych, ale celoslovenských, teda v parlamente. Nuž a keď si strany budú chcieť voličov udržať, budú nútené odpovedať. Nielen slovami, ale tiež skutkami.

Ak totiž v čase, kedy už aj vrabce čvirikajú o vzniku novej strany nebudú odpovedať voličom aj činmi, môžu ich ľahko stratiť, pretože voliči sa budú mať kam presunúť a pritom zostať na tom istom politickom brehu.
V tomto spočíva aj jedno z hlavných posolstiev dohody na kandidátovi, hoci nie je jasné, či lídri dotknutých strán sú s ním aj uzrozumení. Konkrétne, že ide aj o ich politický krk či osud. Kocky však už hodili.