Aj ďalší návrh na novelu Ústavy z dielne vládnej koalície našiel nečakanú podporu u mimovládnych strán. Kým za novelu Ústavy v súvislosti s voľbou ústavných sudcov hlasovali všetci poslanci za SaS, novelu Ústavy v súvislosti so zakotvením dôchodkového veku podporili všetci poslanci Sme rodina - Boris Kollár. Iba pre úplnosť: v koalícii so všetkými poslancami klubu Kotleba-ĽSNS.

Uvedené hlasovania poslancov SaS a Sme rodina - Boris Kollár majú spoločných politických viacero náležitostí. Napríklad, ani v jednom prípade nebola vládna koalícia odkázaná na ich hlasy, obidva návrhy by prešli do druhého čítania aj bez ich pomoci a hlasov. To vedel každý už vopred. Takže neobstojí ani argument, že v druhom čítaní chcú prísť s vlastnými „vylepšujúcimi“ návrhmi a pokiaľ tie nebudú koalíciou akceptované, pri ďalších hlasovaniach ju už nepodporia. Očividné pritom tiež je, že viac ako to, aby obidva návrhy na novelu Ústavy boli schválené, potrebuje vládna koalícia to, aby sa o nich hovorilo. Nahlas.

V prvom prípade – voľby ústavných sudcov – sa v prípade neschválenia návrhu vládnej koalície pôjde podľa doterajších pravidiel, ktoré sú beztak lepšie. V prípade druhom – zakotvenia dôchodkového veku – Smer-SD už dávno avizoval, že v prípade neschválenia novely Ústavy ho presadí v zákone, na schválenie ktorého už ústavnú väčšinu nebude potrebovať. Nehovoriac o tom, že návrh rieši veci, ktoré teraz riešiť vôbec netreba a zhruba
o desať rokov, keď majú byť aktuálne, už aktuálne nebudú. Ani o tom, že v žiadnom prípade nepôjde o úspech spolupracujúcich mimovládnych strán, ale najmä Smeru-SD, ktorý to dokáže v oboch prípadoch – či už bude návrh schválený alebo nie - patrične zužitkovať. Napokon, zo vzniku veľkých koalícií – v prvom prípade 95 a v druhom 93 poslancov - sa raduje už teraz.

Inými slovami, spomenuté dve mimovládne strany, ktoré hlasovali za dva návrhy na novelu Ústavy predložené stranami vládnej koalície – ktoré ich hlasy pritom vôbec nepotrebovali – tak v skutočnosti iba podporili koaličný politický marketing. S politickými dôsledkami, ktoré táto ich aktivita má a bude mať. Povedané na rovinu: vytváranie a pôsobenie zmysluplnej a reálnej politickej alternatívy voči dominantnej strane Smer-SD a jej predsedovi R. Ficovi osobne, sa opäť odkladá. A opäť na neurčito, čo, prirodzene, nie je dobré ani pre krajinu a ani pre ľudí, ktorí v nej žijú. Všetkým parlamentným stranám – tak vládnym ako aj mimovládnym - by totiž iba pomohlo, keby mali s kým vecne súťažiť a nielen politicky bojovať.

Dva návrhy na novelu Ústavy na jednej schôdzi parlamentu, ktoré prešli s pomocou mimovládnych strán do druhého čítania a ďalšie dva, ktoré neboli schválené, dostatočne hovoria aj o úcte k Ústave: poslanci ju novelizujú ako a kedy sa im zachce, teda bezohľadne. Hoci to nie je žiadnym veľkým prekvapením: úcta k Ústave tu odjakživa – teda už od procesu jej schvaľovania v parlamente – nebola, nie je a ani tak skoro nebude, neznamená to, že sa s tým treba zmieriť alebo to akceptovať.

Samozrejme, stále pritom platí, že pridať sa k vládnej koalícii nie je ani trestný čin a ani nič inak odsúdeniahodné. Ale ani prirodzené. Okrem iného aj preto, lebo potom na politickej scéne naozaj nevedno kto je kto, ale iba to, kto by chcel byť kto. Vytráca sa tak nielen zmysel, ale aj potreba striedania moci.