Napadnutie rozhodnutia disciplinárneho senátu o dočasnom zákaze obliekania taláru M. Jankovskej, bolo očakávané – rozhodovala o nej totiž aj prinajmenej jedna osoba, ktorá rozhodovať nemala. M. Jankovská sa proti tomu, prirodzene, bráni a v obrane by nielen mohla, ale aj mala byť úspešná.

Teraz nejde o vecnú stránku návrhu, ktorý na M. Jankovskú podal minister spravodlivosti G. Gál potom, ako najskôr spoločnosť presviedčal, že ho podať nemôže. Teraz ide výlučne o procesný postup, ktorý je však mimoriadne dôležitý. Presnejšie, jeho rešpektovanie a dodržiavanie. Účelom totiž nie je niekoho len tak, mirnix-dirnix potrestať, ale ukázať, že ho trestá zákon. Nie ľudia. Nehovoriac o tom, že tak, ako má každý právo na nezávislý a nestranný súd, má každý – na koho bol podaný návrh na disciplinárne konanie – právo na nezávislý a nestranný disciplinárny senát.

Je preukázané, že L. Kurilovská je v prípade M. Jankovskej zaujatá. Isto, jej to nemusí tak pripadať, ale stačí si pripomenúť, ako sa sudcovia odmietajú vyjadriť k prípadom, ktoré ešte nie sú ukončené alebo len hrozí, že sa niekedy môžu dostať na ich pracovný stôl. Inými slovami, podobná zdržanlivosť sa právom očakáva tiež od členov disciplinárnych senátov.

L. Kurilovská zaujala verejné stanovisko k M. Jankovskej ešte pred podaním disciplinárneho návrhu: „Nemôžeme len tak prihliadať na to, že osoba, ktorá je dôvodne podozrivá z toho, že spáchala trestné činy súvisiace s výkonom spravodlivosti, vykonáva funkciu sudcu. Takáto osoba z morálneho a etického hľadiska nemá právo obliecť si talár.“ Možno v tej chvíli zabudla, že je okrem rektorky Akadémie policajného zboru aj členskou disciplinárneho senátu, ktorému sa prípad M. Jankovskej môže dostať. Čo sa aj stalo. A vtedy aj nastal čas, aby si uvedomila, že ani ona z morálneho a etického hľadiska a navyše aj z hľadiska zákonného, nemá právo, aby o M. Jankovskej rozhodovala. Nehovoriac o tom, že citované slová povedala nie ako odborníčka, ale ako politička a na pôde politickej strany. A aby jej priniesla politické body.

Platí, že ak si hocikto o sebe myslí alebo vyhlási, že nie je zaujatý, neznamená to, že nie je zaujatý. L. Kurilovská to veľmi dobre vie, ale rovnaký meter ako na iných aj na seba – ako väčšina politikov – akosi neuplatňuje. Čo sa môže v tomto prípade aj vypomstiť. Nestačí totiž, že sa cíti byť nezaujatá, ale ako nezaujatá sa musí aj verejne javiť.

Senát, ktorý bude rozhodovať o zaujatosti má iba dve hlavné možnosti: buď rozhodne, že L. Kurilovská nebola zaujatá, čím de facto aj povie, že je prípustné, aby politici súdili sudcov. Alebo rozhodne tak, že zaujatá bola, čím sa disciplinárne konanie voči M. Jankovskej začne odznova. Pre úplnosť – treťou možnosťou je, že niektorý člen tohto senátu alebo aj všetci môžu vyhlásiť, že sú zaujatí, čím nastane nová situácia.

Faktom je, že ak disciplinárny senát, ktorý má rozhodnúť o námietke M. Jankovskej rozhodne tak alebo naopak, či prípadne inak, nebude to už žiadne bingo.