Prezident nepodpísal dva zákony – o Policajnom zbore a osobitnom odvode obchodných reťazcov – ktoré parlament schválil na poslednej tohtoročnej schôdzi. Poslanci sa na nej zišli iba preto, aby rozhodli o ich osude, keďže ich prezident vetoval. Hoci na podpise hlavy štátu nezáleží – účinnosť nadobudnú aj bez neho – je fajn, že prezident takpovediac držal líniu a rozhodol sa ich nepodpísať. Aj preto, lebo počas rokovania neodzneli žiadne nové argumenty na podporu oboch zákonov, ale poslanci predviedli iba silu pri hlasovaní.

Zákon o Policajnom zbore je iba o spokojnosti vládnej koalície, ktorá sa domnieva, že novou úpravou dokáže zahmliť pokračujúce politické rozhodovanie o vedení polície, vrátane voľby jej prezidenta. Nedokáže. Zákon však taktiež nie je vôbec nebezpečný, hoci sa to mimovládne strany sa snažili verejnosti nahovoriť. Vraveli niečo o zabetónovaní policajného prezidenta vo funkcii, pričom zabudli, že ak vznikne nová väčšina v parlamente, bude si môcť zákon upraviť akokoľvek bude chcieť. Tak, ako si ho teraz upravila súčasná parlamentná väčšina.

Zákon o osobitnom odvode obchodných reťazcov je iného druhu. Je nebezpečný aj preto, lebo hoci ho tiež bude môcť budúca nová väčšina v parlamente zmeniť alebo rovno zrušiť, škody už nedokáže odstrániť. Ak totiž obchodníci avizujú, že ceny vďaka tomuto zákonu stúpnu, tak stúpnu. Bodka. Napokon, vyhovuje to aj samotným reťazcom, že sa majú a môžu na zákon vyhovoriť.

To isté platí v prípade, ak by skupina poslancov napadla zákon na Ústavnom súde. Ani súd totiž – ak by aj našiel nesúlad s Ústavou - nedokáže reťazcom prikázať, aby ceny spätne klesli. Pritom platí, že keď ceny už raz stúpnu, klesnúť sa im veľmi nechce. Dôvody sa už nájdu vždy, zákon-nezákon.

Krátko a jasne, kým zákon o Policajnom zbore je v podstate neškodný, zákon o osobitnom odvode obchodných reťazcov škodí vo svojej podstate.

Hromy a blesky, ktoré spustili mimovládne strany v parlamente pri prerokovávaní zákona o osobitnom odvode na posledne tohtoročnej schôdzi netreba opakovať. Koniec koncov, postoj k nemu vyjadrili hlasovaním a ani SaS, ani OĽaNO, ani Sme-rodina-Boris Kollár, ani Kotleba-ĽSNS za prelomenie prezidentovho veta nehlasovali. Problém mimovládnych strán je ukrytý inde, presnejšie, pri inom hlasovaní.

A síce pri hlasovaní, keď išlo ešte iba o návrh zákona. Parlament o ňom hlasoval na Mikuláša a návrh na zákon premenilo 74 poslancov. Čo isto nie je nadpolovičná väčšina zo 150 poslancov. Vládna koalícia bola jednoducho v danom momente pri hlasovaní v úzkych a iba vďaka poslancom mimovládnych strán, bol jej návrh schválený. Avízo bolo pritom zreteľné, keďže do záverečného hlasovania návrh posunulo iba 77 poslancov.

Taký počet poslancov je vždy automatickou príležitosťou pre mimovládne strany, aby okamžite, teda hneď v nasledujúcom hlasovaní, vyskúšali súdržnosť koalície. Ak by boli pozorní, robili naozaj politiku a urobili to aj pri návrhu zákona o osobitnom odvode obchodných reťazcov, nevznikol by z neho zákon.

Isto, uvedené nie je pravidlom, pravidlom je, že odolnosť koalície treba skúšať vždy, keď sú na to očividne vytvorené podmienky. Pričom platí, že čím bližšie k voľbám, tým sa podmienky pre plávajúcu väčšinu v parlamente objavujú častejšie.