Milan Mazurek už nie je poslancom parlamentu. Najvyšší súd ho dnes odsúdil z dôvodu extrémistických trestných činov, pričom toto rozhodnutie nadobudlo hneď právoplatnosť. Odvolať sa voči nemu totiž nedá. O mandát poslanca tak prichádza priamo z Ústavy, podľa ktorej mandát poslanca zaniká „dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.“

Je síce možné, že M. Mazurek podá voči rozhodnutiu súdu mimoriadny opravný prostriedok, to však na konci jeho poslaneckej kariéry v súčasnosti nič nezmení. Samozrejme, že sa mu potrestanie nebude páčiť, ale na to mohol aj mal myslieť skôr, ako sa skutku dopustil. Niekedy sa jednoducho naozaj nevyplatí rozprávať rýchlejšie, ako myslieť.

Samozrejme, možno polemizovať o druhu a výške trestu, najmä v súvislosti s tým, či splní účel. Ako vravel už J. Spišiak: „Oni vedia, že prečo, aj my vieme, že prečo. Toľko stačí povedať, že my vieme, že oni vedia.“ Problémom môže byť to, že aj oni už vedia, že my vieme a tak sa tomu prispôsobia.

Faktom je, že verejnosti sa druh a výška trestu budú zdať neprimerané: jednej časti preto, lebo si bude myslieť, že sú veľmi tvrdé, inej preto, lebo si bude myslieť, že sú veľmi mäkké. Dôležité však je, že o treste rozhodol ten, kto právo o ňom rozhodnúť má a tak je nateraz táto vec uzavretá. Avšak dišputa o nej môže – a aj by mala – pokračovať.

Zrejme jediné, čo možno krátko po vynesení právoplatného rozsudku oprávnene namietať, je dlhý čas: skutok, za ktorý bol poslanec M. Mazurek odsúdený, sa totiž stal už pred tromi rokmi.

M. Kotleba, S. Mizík, M. Mazurek – traja poslanci jednej strany, ktorí sľúbili rešpektovať a dodržiavať Ústavu ako aj ostatné zákony, stáli počas tohto volebného obdobia pred súdom. To nemôže byť náhoda a ani to náhoda nie je.