Skôr, ako tzv. o migračnom pakte rozhodne parlament hlasovaním, je dobré si pamätať aj pozície, ktoré jednotliví aktéri ďalšej straníckej roztržky zastávajú.

Kto doteraz ešte nečítal Globálny pakt o migrácii, už ho čítať ani nemusí. Slovenská debata je už o úplne niečom inom aj preto, lebo má o ňom parlament na nasledujúcej schôdzi na návrh koaličnej SNS aj hlasovať - či ho vláda má alebo nemá podpísať.

Stranícke hry sú rozohrané takpovediac na všetkých frontoch. V parlamente v tejto súvislosti vzniká koalícia Smer-SD, SNS, SaS, Sme rodina-Boris Kollár, Kotleba-ĽSNS. Či sa pridá aj OĽaNO ešte nie je isté, iba pravdepodobné. Most-Híd zatiaľ stojí na opačnej strane s tým, že nepovažuje za potrebné o pakte v parlamente hlasovať.

Na búrku v pohári vody to donedávna pritom ešte vôbec nevyzeralo. Politické strany nehovorili nič o rodiacom sa pakte a tiež nahlas neprotestovali proti tomu, keď ho podporila Európska únia, teda aj Slovensko.
Lenže vládne strany – s výnimkou Mosta-Híd – sa zľakli vládnutia potom, ako sa pakt stal predmetom straníckej kritiky niektorých iných strán. Zbadali, že ide o tému, na ktorej sa až priľahko získavajú – aj strácajú – politické body, teda aj podpora voličov. Nereagovali argumentmi ani vysvetľovaním, ale radšej sa ku kritike pridali. Je to ľahšie.

Šancu, vrátane osobnej, vycítil aj predseda Smeru-SD a vyhlásil, že pakt je pre jeho stranu neakceptovateľný. Minister Lajčák reagoval konštatovaním, že vyjadrenie predsedu strany Smer-SD je v súlade s pozíciou ministerstva zahraničných vecí. Hoci v rovnaký deň – po stretnutí so šéfkou diplomacie EÚ Mogheriniovou – argumentoval výlučne v prospech paktu s tým, že všetky pripomienky Slovenska, aj EÚ, v ňom boli zohľadnené.

Iné si však myslí aj premiér Pellegrini, ktorý dnes hovorí, že „SR nesúhlasí s textom marakéšskeho dohovoru v takom znení, v akom je predložený a má určité červené línie, ktoré nemienime prekročiť.“ Inými slovami, že minister Lajčák neurobil svoju prácu dobre a mal by to napraviť.

Faktom je, že Slovensko by nebolo jedinou krajinou, ktorá sa z paktu OSN o migrácii vymotá, keďže dodatočný nesúhlas s ním vyjadrilo už niekoľko iných krajín. Lenže v krajine pod Tatrami už nejde ani o to, ide iba o stranícky zápas, kto z tejto situácie dokáže vyťažiť najviac voličov. A ani minister zahraničných vecí nie je natoľko významný, aby tomu dokázal zabrániť. Napokon, nie je ani straník, hoci za stranu Smer-SD v parlamentných voľbách kandidoval.

To, že pritom Slovensko ide proti Európskej únii, proti OSN, teda v zásade aj proti sebe samému – pričom to, čo verbálne odmieta zároveň v praxi robí, lebo nemôže inak, keďže migrantov potrebuje – zaujíma už len málokoho. Povedané jednou vetou: už nejde o pakt, ale o paktovanie.