Juraj Hrabko komentuje v poradí druhé odloženie rozhodnutia o demisii ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka zo strany prezidenta Andreja Kisku.
Autor Juraj Hrabko
Prezident A. Kiska rozhodol, že o demisii M. Lajčáka zatiaľ nerozhodne. A to aj napriek tomu, že iba včera oficiálne vyhlásil: „Po zasadnutí kabinetu sa stretnem s premiérom Pellegrinim a ministrom Lajčákom a oznámim moje záverečné rozhodnutie okolo demisie.“
Skutočné záverečné rozhodnutie a oznámenie o ňom tak prezident odložil na nevedno kedy. Po tom, čo všetko v súvislosti s demisiou aj účasťou Slovenska v Maroku aj oficiálne odznelo, to znamená naozaj tristnú situáciu – minister Lajčák nechce byť ministrom, ale ešte ním byť musí. Dokedy, to nevedno.
Prezident A. Kiska zmenu svojho rozhodnutia odôvodňuje tak, že si chce prijatie demisie ešte premyslieť s tým, že ponechal priestor premiérovi a ministrovi, aby rokovali ďalej. O čom by mali rokovať, však už nepovedal. Faktom zostáva, že nech budú rokovať o hocičom a akokoľvek dlho, je to výlučne prezident, ktorý má povinnosť o podanej demisii rozhodnúť. Nikto iný.
Faktom tiež je, že iba prezident disponuje prevzatou demisiou, minister ju už nemôže vziať späť ani keby chcel. Inými slovami, prezident sa rozhodnutiu o nej nemôže a nedokáže vyhnúť. Samozrejme, je celkom možné, že rozhodnutie odložil z iných dôvodov, ako oficiálne prezentoval, nič to však nemení na základných veciach.
V prvom rade na tom, že minister M. Lajčák nemá dôveru ani vlády ani parlamentu. Premiér Pellegrini síce takúto interpretáciu rozhodnutia vlády o neúčasti v Maroku odmieta, ale argumenty vravia jasne – vláda nerozhodla tak, ako to minister navrhoval. Navyše, odňala mu v tejto súvislosti aj agendu, ktorú mu zveruje zákon a nadelila ju premiérovi.
V parlamente minister M. Lajčák nemá dôveru z rovnakého dôvodu – 90 poslancov hlasovalo proti jeho návrhu, s vedomím, že po hlasovaní podá demisiu. Niektorí z nich možno iba preto, aby ju podal. Napríklad poslanci Sme rodina-Boris Kollár sa netajili tým, že by radi vyslovili nedôveru ministrovi Lajčákovi aj oficiálne, keď avizovali možnosť zvolania mimoriadnej schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery ministrovi zahraničných vecí. Teraz, teda po podaní demisie, ju mu už vysloviť nemôžu. Samozrejme, uvedené vie aj minister M. Lajčák, ako aj to, že po udalostiach súvisiacich s Marrákešom síce môže zostať ministrom, nie však už rešpektovaným, ale iba trpeným.
Rozhodnutie prezidenta odložiť rozhodnutie je diskutabilné z viacerých dôvodov, ale je potrebné ho akceptovať. Pozoruhodné na tom je len to, že keď hovoril v tejto súvislosti ako jediný o vládnej kríze, nemôže to politicky znamenať nič iné ako to, že ju chce odkladaním rozhodnutia ďalej šíriť. Inak by už záverečné rozhodnutie o demisii urobil.
Skutočné záverečné rozhodnutie a oznámenie o ňom tak prezident odložil na nevedno kedy. Po tom, čo všetko v súvislosti s demisiou aj účasťou Slovenska v Maroku aj oficiálne odznelo, to znamená naozaj tristnú situáciu – minister Lajčák nechce byť ministrom, ale ešte ním byť musí. Dokedy, to nevedno.
Prezident A. Kiska zmenu svojho rozhodnutia odôvodňuje tak, že si chce prijatie demisie ešte premyslieť s tým, že ponechal priestor premiérovi a ministrovi, aby rokovali ďalej. O čom by mali rokovať, však už nepovedal. Faktom zostáva, že nech budú rokovať o hocičom a akokoľvek dlho, je to výlučne prezident, ktorý má povinnosť o podanej demisii rozhodnúť. Nikto iný.
Faktom tiež je, že iba prezident disponuje prevzatou demisiou, minister ju už nemôže vziať späť ani keby chcel. Inými slovami, prezident sa rozhodnutiu o nej nemôže a nedokáže vyhnúť. Samozrejme, je celkom možné, že rozhodnutie odložil z iných dôvodov, ako oficiálne prezentoval, nič to však nemení na základných veciach.
V prvom rade na tom, že minister M. Lajčák nemá dôveru ani vlády ani parlamentu. Premiér Pellegrini síce takúto interpretáciu rozhodnutia vlády o neúčasti v Maroku odmieta, ale argumenty vravia jasne – vláda nerozhodla tak, ako to minister navrhoval. Navyše, odňala mu v tejto súvislosti aj agendu, ktorú mu zveruje zákon a nadelila ju premiérovi.
V parlamente minister M. Lajčák nemá dôveru z rovnakého dôvodu – 90 poslancov hlasovalo proti jeho návrhu, s vedomím, že po hlasovaní podá demisiu. Niektorí z nich možno iba preto, aby ju podal. Napríklad poslanci Sme rodina-Boris Kollár sa netajili tým, že by radi vyslovili nedôveru ministrovi Lajčákovi aj oficiálne, keď avizovali možnosť zvolania mimoriadnej schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery ministrovi zahraničných vecí. Teraz, teda po podaní demisie, ju mu už vysloviť nemôžu. Samozrejme, uvedené vie aj minister M. Lajčák, ako aj to, že po udalostiach súvisiacich s Marrákešom síce môže zostať ministrom, nie však už rešpektovaným, ale iba trpeným.
Rozhodnutie prezidenta odložiť rozhodnutie je diskutabilné z viacerých dôvodov, ale je potrebné ho akceptovať. Pozoruhodné na tom je len to, že keď hovoril v tejto súvislosti ako jediný o vládnej kríze, nemôže to politicky znamenať nič iné ako to, že ju chce odkladaním rozhodnutia ďalej šíriť. Inak by už záverečné rozhodnutie o demisii urobil.