Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje prejav prezidentky.
Autor Juraj Hrabko
Keď hovorí hlava štátu - obzvlášť zvolená v priamych voľbách - je nielen slušné, ale tiež dobré ju aj počúvať. Hoci nie každý jej prejav, stanovisko či vyhlásenie môže ulahodiť a páčiť sa všetkým.
Keď hovorí hlava štátu, má to jednoducho celkom iný punc, ako keď hovorí ktokoľvek iný. Takpovediac najvyšší, keďže sa oprávnene predpokladá, že vie, čo a o čom hovorí. Presnejšie, že hovorí na základe informácií, ku ktorým bežní ľudia nemajú prístup. Navyše, k hlave štátu sa zbiehajú informácie a obrazy zo všetkých orgánov moci, takže z nich môže utkať aj reálny obraz stavu veci.
Stretnutie prezidentky Z. Čaputovej s ministerkou vnútra, policajným prezidentom a 1. námestníčkou Generálnej prokuratúry bolo príležitosťou, aby si hlava štátu reálny obraz utkala. Možno sa tak stalo, výsledok stretnutia – aspoň tak, ako ho navonok prezentovala vo vyhlásení – je však prinajmenej rozpačitý. Na jeho analýzu je ešte potrebný čas, zatiaľ možno oprávnene povedať, že nešlo o jej najlepší prejav. Isto, zdržanlivosť aj trpezlivosť hlavy štátu je úplne namieste, pokiaľ nemá dostatok informácií, ale keď ich má a chce sa s nimi s občanmi naozaj podeliť, tak by to mala aj urobiť.
Prezidentka Z. Čaputová nadelila dôveru polícii aj prokuratúre, keďže si ju podľa nej ešte zaslúžia. V poriadku. Zároveň však žiada, aby im dôverovali aj občania. A to už je vskutku zvláštne v situácii, keď vie, že pár hodín po jej vyhlásení sa uskutočnia po celom Slovensku zhromaždenia, iniciované práve tým, že občania ani polícii, ani prokuratúre ani sudcom nedôverujú. Veď inak by sa ani nekonali.
A predsa tvrdí, že „vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátori v prípadoch podozrivých sudcov a podozrivého bývalého generálneho prokurátora ešte majú nárok na to, aby od nás mohli žiadať dôveru.“ No. Prísne vzaté: nárok majú, ale dôveru – ktorú mali od vzniku republiky až donedávna – už nie. Stačí sa pozrieť na verejnú mienku. Už totiž vidno kam aj k čomu viedla. Napokon, každý vie, že spravodlivosť má byť slepá, a nie hluchá. Že má byť rýchla, a nie pomalá. Že má byť nielen uskutočňovaná, ale má ju byť aj vidno uskutočňovať. A že uvedené a mnohé iné nielenže má či musí byť, ale sa takým musí aj javiť.
Akokoľvek, možno oceniť, že prezidentka Z. Čaputová pripustila, že sa môže aj mýliť, keď sľúbila: „Vo chvíli, keď dôjdem k presvedčeniu, že som sa mýlila, tak vám to rovnako otvorene poviem.“ Fajn, ale s podotázkou: A čo bude potom, ak sa tak stane?
Keď hovorí hlava štátu, má to jednoducho celkom iný punc, ako keď hovorí ktokoľvek iný. Takpovediac najvyšší, keďže sa oprávnene predpokladá, že vie, čo a o čom hovorí. Presnejšie, že hovorí na základe informácií, ku ktorým bežní ľudia nemajú prístup. Navyše, k hlave štátu sa zbiehajú informácie a obrazy zo všetkých orgánov moci, takže z nich môže utkať aj reálny obraz stavu veci.
Stretnutie prezidentky Z. Čaputovej s ministerkou vnútra, policajným prezidentom a 1. námestníčkou Generálnej prokuratúry bolo príležitosťou, aby si hlava štátu reálny obraz utkala. Možno sa tak stalo, výsledok stretnutia – aspoň tak, ako ho navonok prezentovala vo vyhlásení – je však prinajmenej rozpačitý. Na jeho analýzu je ešte potrebný čas, zatiaľ možno oprávnene povedať, že nešlo o jej najlepší prejav. Isto, zdržanlivosť aj trpezlivosť hlavy štátu je úplne namieste, pokiaľ nemá dostatok informácií, ale keď ich má a chce sa s nimi s občanmi naozaj podeliť, tak by to mala aj urobiť.
Prezidentka Z. Čaputová nadelila dôveru polícii aj prokuratúre, keďže si ju podľa nej ešte zaslúžia. V poriadku. Zároveň však žiada, aby im dôverovali aj občania. A to už je vskutku zvláštne v situácii, keď vie, že pár hodín po jej vyhlásení sa uskutočnia po celom Slovensku zhromaždenia, iniciované práve tým, že občania ani polícii, ani prokuratúre ani sudcom nedôverujú. Veď inak by sa ani nekonali.
A predsa tvrdí, že „vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátori v prípadoch podozrivých sudcov a podozrivého bývalého generálneho prokurátora ešte majú nárok na to, aby od nás mohli žiadať dôveru.“ No. Prísne vzaté: nárok majú, ale dôveru – ktorú mali od vzniku republiky až donedávna – už nie. Stačí sa pozrieť na verejnú mienku. Už totiž vidno kam aj k čomu viedla. Napokon, každý vie, že spravodlivosť má byť slepá, a nie hluchá. Že má byť rýchla, a nie pomalá. Že má byť nielen uskutočňovaná, ale má ju byť aj vidno uskutočňovať. A že uvedené a mnohé iné nielenže má či musí byť, ale sa takým musí aj javiť.
Akokoľvek, možno oceniť, že prezidentka Z. Čaputová pripustila, že sa môže aj mýliť, keď sľúbila: „Vo chvíli, keď dôjdem k presvedčeniu, že som sa mýlila, tak vám to rovnako otvorene poviem.“ Fajn, ale s podotázkou: A čo bude potom, ak sa tak stane?
