Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Juraj Hrabko komentuje situáciu ohľadom voľby ústavných sudcov k dnešnému stretnutiu zástupcov parlamentných politických strán s prezidentom Andrejom Kiskom.
Autor Juraj Hrabko
Prezident A. Kiska pozval na návštevu paláca zástupcov parlamentných politických strán, aby s nimi pohovoril o voľbe ústavných sudcov. Nie je na tom nič zlé, aj prezident chce mať vopred a aspoň akú-takú predstavu o tom, ako sa politická situácia v tejto súvislosti môže vyvŕbiť. Zasiahnuť do volieb či schvaľovania novely Ústavy, ktorú pripravila vládna koalícia, totiž priamo nemôže, to prináleží iba parlamentu. Presnejšie, poslancom, ktorým však nemožno nijako prikázať, ako majú hlasovať. Tak ako nemožno prikázať ani následne prezidentovi, koho z dvojnásobného počtu kandidátov má do funkcie ústavného sudcu vybrať.
Problém s voľbou však môže nastať úplne inde. Rozhovory v prezidentskom paláci sa zatiaľ týkajú navrhnutých úprav Ústavy, keďže na to, aby boli schválené, je potrebná spolupráca vládnej koalície s mimovládnymi stranami. Je možná, o tom svedčí aj posun návrhu do druhého čítania, keď za neho hlasovala ústavná väčšina až 95 poslancov: vládna koalícia plus SaS. Ale v druhom čítaní nie je vôbec bezpodmienečne istá a SaS už niektoré svoje podmienky zverejnila.
Tak či onak, v parlamente ide viac o vzájomné pretláčanie sa politických strán, ako o politiku v pravom význame tohto slova, teda o spravovanie vecí verejných, v mene verejnosti a v jej prospech. Jedna vec je novela Ústavy, ktorá však nie je ani veľmi potrebná: ak nebude návrh schválený, nič strašného sa nestane a parlament pôjde podľa doterajších pravidiel.
Lenže pravidlá sú nanič, keď niet ľudí, ktorí by kandidovali. Oveľa vhodnejšie aj lepšie ako rozhovory so straníckymi politikmi by preto bolo, keby si prezident pozval do paláca aj iných, ako iba straníkov a politikov. Právo navrhnúť kandidátov majú totiž aj záujmové organizácie právnikov a vedecké inštitúcie. A s tými je potrebné hovoriť prinajmenej tak, ako so straníkmi.
Zbytočné budú totiž akékoľvek pravidlá, keď nebudú kandidáti. Alebo keď budú iba stranícki kandidáti. Alebo keď ich bude maximálne 18, teda presne toľko, koľko ich má parlament zvoliť. Ústavná kríza to síce nebude, ale ani žiadne bingo.
Problém s voľbou však môže nastať úplne inde. Rozhovory v prezidentskom paláci sa zatiaľ týkajú navrhnutých úprav Ústavy, keďže na to, aby boli schválené, je potrebná spolupráca vládnej koalície s mimovládnymi stranami. Je možná, o tom svedčí aj posun návrhu do druhého čítania, keď za neho hlasovala ústavná väčšina až 95 poslancov: vládna koalícia plus SaS. Ale v druhom čítaní nie je vôbec bezpodmienečne istá a SaS už niektoré svoje podmienky zverejnila.
Tak či onak, v parlamente ide viac o vzájomné pretláčanie sa politických strán, ako o politiku v pravom význame tohto slova, teda o spravovanie vecí verejných, v mene verejnosti a v jej prospech. Jedna vec je novela Ústavy, ktorá však nie je ani veľmi potrebná: ak nebude návrh schválený, nič strašného sa nestane a parlament pôjde podľa doterajších pravidiel.
Lenže pravidlá sú nanič, keď niet ľudí, ktorí by kandidovali. Oveľa vhodnejšie aj lepšie ako rozhovory so straníckymi politikmi by preto bolo, keby si prezident pozval do paláca aj iných, ako iba straníkov a politikov. Právo navrhnúť kandidátov majú totiž aj záujmové organizácie právnikov a vedecké inštitúcie. A s tými je potrebné hovoriť prinajmenej tak, ako so straníkmi.
Zbytočné budú totiž akékoľvek pravidlá, keď nebudú kandidáti. Alebo keď budú iba stranícki kandidáti. Alebo keď ich bude maximálne 18, teda presne toľko, koľko ich má parlament zvoliť. Ústavná kríza to síce nebude, ale ani žiadne bingo.
