To, čo už dlhšie vrelo pod pokrievkou hrnca SaS, vykypelo a to, či sa strane podarí kašu natlačiť späť, je otázne. Veď prečo by si mal volič vybrať práve SaS, keď je naporúdzi dostatok ďalších?
Autor Juraj Hrabko
A v ktorých krátko pred parlamentnými voľbami neexistuje pokus ani o stranícky puč a ani o politické podrazy. Samozrejme, vzdať sa funkcie predsedu strany a nechať sa zvoliť nanovo, by iného predsedu ako R. Sulíka zrejme ani len nenapadlo, napokon, inak by to už avizovali. Ale nič podobné sa nedeje, naopak, relevantné politické strany takpovediac zjednocujú šíky, keďže do volieb už veľa času nezostáva a strán, ktoré sa budú uchádzať o priazeň voličov bude opäť ako maku.
Samozrejme, vnútrostranícke záležitosti si musia vyriešiť samotní straníci, vrátane tých, ktorí na kongres ísť nechcú, ale na volebnú kandidátku sa tlačia. To však neznamená, že verejnosť – ktorá platí aj politické strany – by sa o spôsoby a vnútorné praktiky strán nemala vôbec zaujímať. Faktom pritom je, že viacerí činovníci SaS, medzi nimi aj podpredsedovia strany, si v spoločnom vyhlásení, v ktorom oznámili, že sa rokovania najvyššieho orgánu strany nezúčastnia, servítku pred ústa vôbec nedávali. Napríklad konštatovali, že schopnosť R. Sulíka zohľadňovať iné záujmy ako jeho vlastné sa blíži k nule. A dokonca tvrdia, že sa správa podobne ako totalitný ideológ, pričom nezabudli pripomenúť, že tí sa tak správali preto, „aby udržali ľudí v strachu a likvidovali osoby s inými názormi.“ Inými slovami, akoby skratka SaS znamenala Sulík a Sulík.
Isto, podobné obvinenia na adresu viacerých predsedov strán zaznievajú už oddávna, nejde teda o žiadnu novinku. Pamätným zostáva napríklad vyjadrenie M. Kňažka o tom, že V. Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Rozdiel je v tom, že o R. Sulíkovi uvedené vravia členovia aj podpredsedovia strany, nie odídenci.
Politickým protivníkom SaS tak vložili priamo do rúk muníciu, ktorú isto v predvolebnom zápase a debatách pred voličmi radi využijú. Počet ranených sa bude počítať aj po kongrese, ale najmä po voľbách. Zatiaľ platí, že kým krok R. Sulíka na zvolanie mimoriadneho kongresu strany bol politicky nečakaný, krok časti členov a vedenia strany zostáva politicky výbušný. Stranícke intrigy však majú nielen svoje čaro, ale aj následky. Nielen vnútrostranícke, ale aj spoločenské.
Napríklad, že je naozaj radosť vládnuť v krajine, v ktorej niet reálnej a zmysluplnej politickej alternatívy.
Samozrejme, vnútrostranícke záležitosti si musia vyriešiť samotní straníci, vrátane tých, ktorí na kongres ísť nechcú, ale na volebnú kandidátku sa tlačia. To však neznamená, že verejnosť – ktorá platí aj politické strany – by sa o spôsoby a vnútorné praktiky strán nemala vôbec zaujímať. Faktom pritom je, že viacerí činovníci SaS, medzi nimi aj podpredsedovia strany, si v spoločnom vyhlásení, v ktorom oznámili, že sa rokovania najvyššieho orgánu strany nezúčastnia, servítku pred ústa vôbec nedávali. Napríklad konštatovali, že schopnosť R. Sulíka zohľadňovať iné záujmy ako jeho vlastné sa blíži k nule. A dokonca tvrdia, že sa správa podobne ako totalitný ideológ, pričom nezabudli pripomenúť, že tí sa tak správali preto, „aby udržali ľudí v strachu a likvidovali osoby s inými názormi.“ Inými slovami, akoby skratka SaS znamenala Sulík a Sulík.
Isto, podobné obvinenia na adresu viacerých predsedov strán zaznievajú už oddávna, nejde teda o žiadnu novinku. Pamätným zostáva napríklad vyjadrenie M. Kňažka o tom, že V. Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Rozdiel je v tom, že o R. Sulíkovi uvedené vravia členovia aj podpredsedovia strany, nie odídenci.
Politickým protivníkom SaS tak vložili priamo do rúk muníciu, ktorú isto v predvolebnom zápase a debatách pred voličmi radi využijú. Počet ranených sa bude počítať aj po kongrese, ale najmä po voľbách. Zatiaľ platí, že kým krok R. Sulíka na zvolanie mimoriadneho kongresu strany bol politicky nečakaný, krok časti členov a vedenia strany zostáva politicky výbušný. Stranícke intrigy však majú nielen svoje čaro, ale aj následky. Nielen vnútrostranícke, ale aj spoločenské.
Napríklad, že je naozaj radosť vládnuť v krajine, v ktorej niet reálnej a zmysluplnej politickej alternatívy.