Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Juraj Hrabko komentuje oslavy Martinskej deklarácie.
Autor Juraj Hrabko
Porovnávať udalosti, ktoré sa stali 28. októbra 1918 v Prahe s udalosťami zo dňa 30. októbra 1918 v Martine, sa nedá, keďže každá z nich bola o niečom inom. To, čo sa porovnať po uplynutí sto rokov dá, je to, ako sa s nimi Česko a Slovensko po sto rokoch vysporiadali.
Najskôr k samotnému sviatku. O významne martinskej Deklarácie nemožno nijako pochybovať, hoci išlo „iba“ o prihlásenie sa k spoločnému štátu. Stačí si totiž predstaviť, čo by sa asi stalo, keby vtedajšie zhromaždenie rozhodlo naopak, že spoločný štát odmieta. Vzhľadom na závažnosť udalostí spred sto rokov však možno buď protestovať proti tomu, že 30. október je štátnym sviatkom len raz za sto rokov alebo proti tomu, že parlament opakovane odmietol a odmieta schváliť za štátny sviatok 28. október. Obzvlášť preto, lebo ide naozaj o významnú dejinnú udalosť, ktorá sa bytostne dotýka existencie slovenského národa.
V podstate ide o veľké slovenské špecifikum: štátny sviatok áno, ale iba raz za sto rokov. Štátny sviatok áno, ale nie celkom ako štátny sviatok: ide totiž o štátny sviatok iba v kalendári, nie aj v praxi. Kým počas ostatných štátnych sviatkov musia byť obchody zatvorené, počas sviatku Deklarácie môžu byť otvorené. Kým počas štátnych sviatkov je napríklad aj cestovný grafikon zmenený, počas sviatku Deklarácie v podstate štátne železnice majú grafikon ako vo všedný deň. A tak ďalej a tak podobne. Jednoducho povedané, sviatok Deklarácie nie je vôbec ako ostaté sviatky. Je akýsi menejcenný, tak to chválil parlament a tak to aj je.
Osobitné miesto i priestor si pri tomto vyžaduje správanie sa verejnoprávnych médií: je absolútne nemiestne, keď v deň prijatia Deklarácie, počas vzdania cti a holdu vtedajším dejateľom kladením vencov za prítomnosti českých a slovenských prezidentov, predsedov parlamentu a premiérov, si to takpovediac Slovenky a Slováci nemôžu pozrieť v priamom prenose domácej RTVS, ale iba v zahraničnej ČT 24. RTVS čase pietneho aktu totiž vysielala na Jednotke Záhady ružového delfína a na Dvojke Mladé letá.
Porovnávať neporovnateľné sa viac ani nedá. Tak už iba mimochodom: nevedno ani ako nazvať ohlásenú aktivitu premiéra Pellegriniho, keď počas osláv výročia Deklarácie ide do súkromnej firmy poklopať základný kameň nového papierenského stroja.
Zhrnuté a podčiarknuté: možno konštatovať, že hanba takéhoto pripomenutia a osláv štátneho sviatku Deklarácie stačí naozaj raz za sto rokov.
Najskôr k samotnému sviatku. O významne martinskej Deklarácie nemožno nijako pochybovať, hoci išlo „iba“ o prihlásenie sa k spoločnému štátu. Stačí si totiž predstaviť, čo by sa asi stalo, keby vtedajšie zhromaždenie rozhodlo naopak, že spoločný štát odmieta. Vzhľadom na závažnosť udalostí spred sto rokov však možno buď protestovať proti tomu, že 30. október je štátnym sviatkom len raz za sto rokov alebo proti tomu, že parlament opakovane odmietol a odmieta schváliť za štátny sviatok 28. október. Obzvlášť preto, lebo ide naozaj o významnú dejinnú udalosť, ktorá sa bytostne dotýka existencie slovenského národa.
V podstate ide o veľké slovenské špecifikum: štátny sviatok áno, ale iba raz za sto rokov. Štátny sviatok áno, ale nie celkom ako štátny sviatok: ide totiž o štátny sviatok iba v kalendári, nie aj v praxi. Kým počas ostatných štátnych sviatkov musia byť obchody zatvorené, počas sviatku Deklarácie môžu byť otvorené. Kým počas štátnych sviatkov je napríklad aj cestovný grafikon zmenený, počas sviatku Deklarácie v podstate štátne železnice majú grafikon ako vo všedný deň. A tak ďalej a tak podobne. Jednoducho povedané, sviatok Deklarácie nie je vôbec ako ostaté sviatky. Je akýsi menejcenný, tak to chválil parlament a tak to aj je.
Osobitné miesto i priestor si pri tomto vyžaduje správanie sa verejnoprávnych médií: je absolútne nemiestne, keď v deň prijatia Deklarácie, počas vzdania cti a holdu vtedajším dejateľom kladením vencov za prítomnosti českých a slovenských prezidentov, predsedov parlamentu a premiérov, si to takpovediac Slovenky a Slováci nemôžu pozrieť v priamom prenose domácej RTVS, ale iba v zahraničnej ČT 24. RTVS čase pietneho aktu totiž vysielala na Jednotke Záhady ružového delfína a na Dvojke Mladé letá.
Porovnávať neporovnateľné sa viac ani nedá. Tak už iba mimochodom: nevedno ani ako nazvať ohlásenú aktivitu premiéra Pellegriniho, keď počas osláv výročia Deklarácie ide do súkromnej firmy poklopať základný kameň nového papierenského stroja.
Zhrnuté a podčiarknuté: možno konštatovať, že hanba takéhoto pripomenutia a osláv štátneho sviatku Deklarácie stačí naozaj raz za sto rokov.
