Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
J. Hrabko komentuje pozastavenie moratória na prieskumy.
Autor Juraj Hrabko
Ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovenia zákona o volebnej kampani, tak, že v § 17 sa číslovka 14 nahrádza číslovkou 50“. Znamená to, že vo februárových voľbách do parlamentu bude zákaz zverejňovania výsledkov volebných preferencií nie 50, ale 14 dní pred voľbami. Rovnako, ako tomu bolo pred voľbami 2016.
Ústavný súd konal presne tak, ako konať mal – nielen správne, ale tiež rýchlo. Ústavne. Urobil si tak celkom peknú vizitku, pretože nikto by sa nemohol veľmi čudovať, keby rozhodnutie, vzhľadom na časovú tieseň, teraz neurobil. Aspoň tak postupoval a pristupoval k podaniam jeho predchodca pod vedením Ivetty Macejkovej. Nezabudnuteľný je v tejto súvislosti napríklad prípad týkajúci sa vyvlastňovania majetku občanov kvôli stavbe diaľnic, ktorý Ústavný súd prijal na ďalšie konanie až po zhruba dvoch rokoch od podania a čo bolo horšie, samotné rozhodnutie o ňom odložil z dôvodu konania volieb až po ich uskutočnení. Alebo – opäť nezabudnuteľné – keď súd odložil vyhlásenie rozhodnutia o zákone o preukazovaní pôvodu majetku o dva mesiace iba preto, lebo vtedajší predseda parlamentu P. Paška avizoval, že sa ho chce osobne zúčastniť.
Isto, nemožno ani teraz tvrdiť, že Ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti 50 dňového zákazu tak rýchlo iba preto, lebo je pred voľbami. Možno sa ale domnievať, že tak urobil preto, lebo inak by mohlo prísť k značnému ohrozeniu základných práv - čo však nie je možné strpieť a čakať až kým bude vynesený definitívny verdikt súdu. Vždy je totiž lepšie čo len možnému ohrozeniu práv zabrániť, ako dopustiť ich porušenie a v istom zmysle sa tak stať spoluvinníkom. V tomto prípade zvláštnej koalície, ktorú síce nikto verbálne nechce, ale v parlamente aj napriek tomu reálne existuje.
Navyše, v prípade 50 dňového zákazu ide už naozaj pre každého viditeľne aj o istú cenzúru, keď politická moc chce mať pod kontrolou informácie z prieskumných agentúr, ale zakazuje ich sprístupniť iným, vrátane verejnosti. Hoci nejde o informácie, ktoré môžu byť utajované.
A napokon, hoci nie je známe, či to Ústavný súd vzal aj do úvahy, mohla istú úlohu pri jeho rozhodovaní zohrať aj skutočnosť, že parlamentné voľby v rokoch 2006, 2010 či 2012 sa uskutočnili bez akéhokoľvek zákazu zverejňovania volebných preferencií. Zákaz ich zverejniť platil iba v deň a počas volieb. Nepoškodilo to nikoho a neuškodilo nikomu – ani voličom a ani politickým stranám.
Tak či onak, na voľby sa treba tešiť a aj sa ich zúčastniť.
Ústavný súd konal presne tak, ako konať mal – nielen správne, ale tiež rýchlo. Ústavne. Urobil si tak celkom peknú vizitku, pretože nikto by sa nemohol veľmi čudovať, keby rozhodnutie, vzhľadom na časovú tieseň, teraz neurobil. Aspoň tak postupoval a pristupoval k podaniam jeho predchodca pod vedením Ivetty Macejkovej. Nezabudnuteľný je v tejto súvislosti napríklad prípad týkajúci sa vyvlastňovania majetku občanov kvôli stavbe diaľnic, ktorý Ústavný súd prijal na ďalšie konanie až po zhruba dvoch rokoch od podania a čo bolo horšie, samotné rozhodnutie o ňom odložil z dôvodu konania volieb až po ich uskutočnení. Alebo – opäť nezabudnuteľné – keď súd odložil vyhlásenie rozhodnutia o zákone o preukazovaní pôvodu majetku o dva mesiace iba preto, lebo vtedajší predseda parlamentu P. Paška avizoval, že sa ho chce osobne zúčastniť.
Isto, nemožno ani teraz tvrdiť, že Ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti 50 dňového zákazu tak rýchlo iba preto, lebo je pred voľbami. Možno sa ale domnievať, že tak urobil preto, lebo inak by mohlo prísť k značnému ohrozeniu základných práv - čo však nie je možné strpieť a čakať až kým bude vynesený definitívny verdikt súdu. Vždy je totiž lepšie čo len možnému ohrozeniu práv zabrániť, ako dopustiť ich porušenie a v istom zmysle sa tak stať spoluvinníkom. V tomto prípade zvláštnej koalície, ktorú síce nikto verbálne nechce, ale v parlamente aj napriek tomu reálne existuje.
Navyše, v prípade 50 dňového zákazu ide už naozaj pre každého viditeľne aj o istú cenzúru, keď politická moc chce mať pod kontrolou informácie z prieskumných agentúr, ale zakazuje ich sprístupniť iným, vrátane verejnosti. Hoci nejde o informácie, ktoré môžu byť utajované.
A napokon, hoci nie je známe, či to Ústavný súd vzal aj do úvahy, mohla istú úlohu pri jeho rozhodovaní zohrať aj skutočnosť, že parlamentné voľby v rokoch 2006, 2010 či 2012 sa uskutočnili bez akéhokoľvek zákazu zverejňovania volebných preferencií. Zákaz ich zverejniť platil iba v deň a počas volieb. Nepoškodilo to nikoho a neuškodilo nikomu – ani voličom a ani politickým stranám.
Tak či onak, na voľby sa treba tešiť a aj sa ich zúčastniť.
