Na rozdiel od SNP sa zrejme nebude tak veľa a detailnejšie spomínať na vznik Ústavy, jej množstvo noviel a ešte viac neúspešných pokusov ju zmeniť. Pretože vznik Ústavy bol – slušne povedané – kontroverzný, jej novely zväčša tiež a neúspešné pokusy detto. Koniec koncov – a príkladov je viac ako dosť – stranícky parlamentný rituál okolo Ústavy sa točí podľa hlavného kľúča: ak sa strane podarí nájsť súhlas najmenej 90 poslancov, Ústavu novelizuje, ak ju nenájde, tak čaká a návrh opakovane predkladá. Možno preto konštatovať, že Ústava sa už roky rokúce novelizuje viac zo straníckej ako vecnej potreby. Napokon, jeden z príkladov a pokusov sa udeje aj na nadchádzajúcej septembrovej schôdzi parlamentu.

Možno oprávnene predpokladať, že úcta k Ústave, dôležitosti jej jednotlivých článkov, odsekov a viet pre život v krajine, bude zrejme hlavnou niťou prejavov najvyšších štátnych činiteľov. Tak ako tomu bolo aj doteraz. Napokon, ide o matku všetkých zákonov a tak sa tomu nemožno veľmi čudovať, hoci ani kritický pohľad by neuškodil.

A práve kritici to budú mať v tomto roku výnimočne ľahké: na všetky oslavné reči o dôležitosti Ústavy, jej význame a tak ďalej a tak podobne, stačí položiť jednoduchú otázku – prečo teda už niekoľko dlhých mesiacov nefunguje Ústavný súd tak, ako podľa Ústavy fungovať má?

Odpoveď je síce známa – lebo na to nie je stranícka vôľa väčšiny v parlamente – ale aj tak otázku možno položiť. Hoci je známa aj odpoveď, prečo táto stranícka vôľa neexistuje: lebo niekto chce voliť kandidátov na ústavných sudcov tajne, iný verejne a ďalší vôbec. Ústava sem - Ústava tam.

Ale inak to budú isto pekné prejavy.