Na politickú nestabilitu sme si už zvykli. Teraz ide ale o viac. Vyše dve tretiny mandátov získali družiny, ktoré sa buď samé pokladajú za antisystémové či protestné, alebo sa tak aspoň správajú ich voliči.

Jedna z nich, ANO, skladá vládu. Druhá, SPD, sa ponúka do koalície. A tretia, KSČM, pripúšťa tolerovanie menšinového Babišovho kabinetu. Iba Piráti sa nikam nehrnú a s nazhromaždeným parlamentným kapitálom nakladajú opatrne.

Správanie sa prezidenta republiky však naznačuje, že politická kríza môže prerásť v krízu ústavnú. Kto v piatok v televíznych Udalostiach, komentárov sledoval, ako Zemanove avizované experimenty nútia erudovaných ústavných právnikov špekulovať čo príde po treťom pokuse o zostavení vlády – či štvrtý, piaty, šiesty a tak ďalej – musel cítiť ako mu mráz behá po chrbte.

Mierime do „krajiny za zrkadlom,“ o existencii ktorej sme doteraz nemali ani tušenie. A to všetko iba preto, lebo Miloš Zeman disponuje obrovskou fantáziou a tvorivým výkladom ústavy. Tá ho naozaj nenúti, aby potom, čo ani premiér navrhnutý predsedom Snemovne nezíska dôveru, dolnú komoru parlamentu rozpustil.

Zároveň však základný zákon nepredpokladá, že by tu vládol na psiu knižku kabinet celé štyri roky. Odporovalo by to princípom zodpovednej a kontrolovanej vlády v demokratickom právnom štáte. Čo si počať s vládou, ktorá sa nezodpovedá a nespovedá parlamentu?

Ten jej opakovane môže vyslovovať nedôveru – a ona, s požehnaním prezidenta, zostáva vládnuť ďalej. Väčšiu paralýzu parlamentnej demokracie si už nemožno ani predstaviť.

Keď je liberálna demokracia samozrejmosťou

Andrejovi Babišovi možno pripísať k dobru, že takýto typ vládnutia odmietol. Kabinet bez dôvery je chromý a nemá legitimitu k žiadnym zásadným krokom. Ale prezident Pandorinu skrinku už otvoril.

Akoby nechcel byť garantom politickej stability a spoločenského zmieru a akoby ani nemienil obhájiť svoje kreslo v blížiacej sa priamej voľbe prezidenta. Pretože občania majú tendenciu preferovať kandidátov, ktorí situáciu upokojujú a neprilievajú olej do ohňa.

Našťastie, architekti našej ústavnosti nezabudli na systém bŕzd a protiváh. Exekutívu tvorí tak vláda, ako aj prezident. Legislatívu tak Snemovňa ako aj Senát. A nezabúdajme ani na Ústavný súd, ktorý už konštatoval, že hlava štátu má v súlade s ústavou plniť svoje povinnosti bez zbytočného odkladu.

Aktuálne pomery sú vratké. Snemovňa je zvolaná na 20. novembra a nikto nevie, kedy sa ustanovujúca schôdza skončí. Miroslav Kalousek navrhuje, aby sa ani neskončila a radšej tu zostala Sobotkova vláda, ktorá však vo voľbách prišla o legitimitu.

Kalousek tým chce zabrániť situácii, aby bol Sobotka nútený podať demisiu a Zeman vymenovať Babiša premiérom. Ten si na predstavu menšinovej vlády zvykol. Absenciou podpory v Snemovni sa veľmi netrápi, radšej sa chodí pozhovárať s voličmi. A to, že máme prezidenta, ktorý je nevyspytateľný, bije do očí.
Prinajmenej tri súčiastky komplexu bŕzd a protiváh sa tak zadrhávajú. Senát je síce držaný čo najďalej od vlády a jeho majstrovským kúskom pri formálne neexistujúcej Snemovni môže byť iba schválenie zákonného opatrenia. Napriek tomu buďme za to vďační: je jedinou kótou, na ktorej sa teraz nebojuje.

Senátori sa naopak zasadzujú, aby emócie ustúpili rozvahe. Zároveň naznačujú, že sú ochotní prezidenta viesť k zodpovednosti, pokiaľ bude zápasiť s ústavou. Ústavnú žalobu na neho ale môžu podať iba tri pätiny prítomných senátorov spolu s tromi pätinami všetkých poslancov.

Ešte desivejšiu víziu ako Zeman ponúka Tomio Okamura, ktorý radí: zaveďme priamu voľbu a odvolateľnosť predsedov krajov a starostov, zrušme senát a zmeňme volebný systém do Snemovne. Asi nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Ako v nedeľu povedal filozof Jan Sokol: Liberálna demokracia je ohrozená najmä vtedy, keď sa ľuďom začne zdať, že je samozrejmosťou.“