Prezident Andrej Kiska už verejne oznámil, že bude akceptovať návrh premiéra Pellegriniho a do funkcie ministerky vnútra vymenuje Denisu Sakovú. Hoci s jej nomináciou nie je spokojný.

„Vláda ani touto nomináciou nedokázala vyslať presvedčivý signál, že so snahou zabojovať o dôveru verejnosti to myslí vážne. Ťažká úloha, za ktorú je vláda pána Pellegriniho plne zodpovedná – upokojiť situáciu a vrátiť dôveru ľudí v štát – sa stáva teraz ešte ťažšou. Zmeny zákonov nebudú stačiť. Ľudia čakajú jasný signál, ktorý by ukazoval ochotu zmeniť štýl vládnutia. Aktuálnu nomináciu na ministerku vnútra za takýto signál nepovažujem,“ vyhlásil prezident Andrej Kiska.

Sú to pekné slová, ale z nesprávnych úst. Záleží totiž iba od prezidenta, či D. Sakovú inštaluje do ministerského kresla alebo nie. Bez vymenovania prezidentom sa ministerkou jednoducho nemôže stať. Napokon, za upokojenie situácie a návrat dôvery ľudí nie je zďaleka zodpovedná iba vláda, ale aj všetky ďalšie zložky štátnej moci. Vrátane hlavy štátu Andreja Kisku.

Prezident hovorí, že „nemá právomoc nevymenovať člena vlády.“ Ak takto formuluje vetu, znamená to, že podľa neho má povinnosť návrhu premiéra vyhovieť a nemôže ho odmietnuť. Inými slovami, že Ústava SR ho núti a má povinnosť návrhu premiéra vyhovieť. Čo je síce v úplnom súlade s názorom Smeru-SD, ktorý pani Sakovú do funkcie nominoval, ale nie aj s ústavou. To je známe už čias, kedy pán prezident Michal Kováč odmietol návrh premiéra Mečiara na posadenie I. Lexu do ministerského kresla. A tak to stále aj platí.

Pán prezident Michal Kováč našiel odvahu vzoprieť sa vtedajšiemu premiérovi, urobil to, čo pokladal za ústavne správne a Ústavný súd SR mu to neskôr odobril, pričom odvtedy k žiadnej zmene dotknutého ústavného článku ani prelomeniu tohto rozhodnutia neprišlo.

Od vyriešenia kauzy Čentéš, kedy J. Čentéša odmietol vymenovať do funkcie generálneho prokurátora prezident I. Gašparovič, je potom rovnako všeobecne známe, že prezident by mal pri odmietnutí kandidáta uviesť aj dôvody – nesmie konať svojvoľne. Z vyjadrenia A. Kisku však priamo vyplýva, že ak by mu premiér Pellegrini navrhol vymenovať do funkcie ministra vnútra R. Kaliňáka, tak by ho aj vymenoval. Lebo vraj nemôže inak.

Uvedené je síce dôležité, ale dôležitejšie je iné: Andrej Kiska sa rozhodol, že návrhu premiéra Pellegriniho vyhovie a D. Sakovú do funkcie ministerky vnútra vymenuje. Nie je povinný svoje rozhodnutie nijako a nikomu odôvodniť, prezident rozhodol, bodka. A jeho rozhodnutie, či sa už niekomu páči alebo nie, platí.

Povedané inak: ak by prezident A. Kiska svoje rozhodnutie aj nevysvetľoval, urobil by oveľa lepšie. Ak totiž naozaj považuje „za neprijateľné ignorovať požiadavky ľudí na reformy v rezorte vnútra a polície,“ zákonite vzniká otázka, prečo tak potom robí. Je nespochybniteľné, že za dôveru ľudí v štát zodpovedajú nielen činy vlády, ale aj hlavy štátu.

Napriek mnohým vzletným slovám a rétorickým tancom – napríklad, o pripravenosti hlavy štátu „previesť krajinu politickou krízou a zložitou situáciou“ – záverečné akordy a fakty sú neúprosné: strana Smer-SD a koalícia ňou vedená, politický zápas o ďalšiu svoju vládu vyhrala. Obzvlášť o horúce kreslo ministerstva vnútra – o chvíľu v ňom opäť bude sedieť osoba priamo spojená so stranou Smer-SD, keďže za ňu aj z pomerne vysokého miesta úspešne kandidovala vo voľbách.

Nepáči sa to síce mnohým, ani mimovládnym stranám, organizáciám, združeniam či rôznym spolkom alebo viacerým médiám, ale je to tak. Napokon, ako vždy, keď iné sú slová a iné skutky.