Kauza prezidentských letov nekončí a neskončí ani potom, ako prezident Kiska začal cestovať domov inými dopravnými prostriedkami.

Faktúru za lety do Popradu a späť v hodnote bezmála jedného milióna eur podľa vlastného vyjadrenia nezaplatí. O tú ale ani nejde, že to neurobí vie rovnako dobre premiér Fico aj minister vnútra Kaliňák, ktorý prichádza čoraz s absurdnejšími tvrdeniami. Vraj keď prezident neuhrádzal faktúry za lety, prestalo mu ich ministerstvo vnútra posielať, lebo to považovalo za zbytočné. Absurdné.

Ministerstvo vnútra pritom nikdy neuviedlo žiadny zákon, paragraf, odsek či vetu, podľa ktorých v tejto veci postupovalo a podľa ktorých by mal prezident svoje cesty hradiť. Nie preto, lebo nemohlo, nie preto, lebo neexistujú, ale preto, lebo ich uviesť nechcelo. Ak by tak urobilo, svedčili by totiž viac v prospech A. Kisku, ako R. Fica či R. Kaliňáka.

Všetko, čo štátne orgány činia, musí mať oporu v právnych predpisoch. Niečo vyplýva priamo z Ústavy, iné upravujú zákony, ďalšie postupy nariadenia, uznesenia, poriadky... Inými slovami, to sú tie známe dve vety z Ústavy, podľa ktorých môžu štátne orgány konať iba to, čo im zákon povoľuje, na rozdiel od ľudí, ktorí môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje, pričom ich nemožno nijako nútiť, aby konali niečo, čo zákon neukladá.

Preto je tiež lepšie - ako slovník a politické rétorické cvičenia - všímať si predpisy. Postačí zákon o Policajnom zbore, ktorý zabezpečuje ochranu ústavných činiteľov a uznesenie vlády z roku 2006, ktoré zabezpečuje ich dopravu. Vrátane leteckej. Dôležité je tiež vedieť, že Úrad na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií je priamo riadený ministrom vnútra.

Je evidentné, že spor okolo letov prezidenta je viac politický ako vecný. Poukazuje na to aj uznesenie parlamentu, ktoré schválili poslanci ad hoc koalície klubov Smer-SD, SNS, Most-Híd a Kotleba-ĽSNS. Skonštatovali v ňom, že prezident A. Kiska „dlhodobo používa lietadlá Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR na súkromné cesty“. Čo možno v súvislosti s hlavou štátu prirovnať len k podobnému uzneseniu z roku 1995, kedy parlament vyslovil nedôveru prezidentovi M. Kováčovi. V oboch prípadoch ide o tzv. mimoústavné uznesenie, keďže parlament nemá žiadnu právomoc takéto uznesenia schváliť.

Zaujímavé na tom súčasnom je tak iba to, že hoci minister vnútra za svoju činnosť zodpovedá parlamentu, parlament voči nemu žiadnu zodpovednosť za poskytnutie lietadla pre prezidenta na súkromné cesty nevyvodil. Ani za to, že prestal prezidentovi posielať faktúry. Ani za to, že ich neposiela dodnes, aspoň o tom nie je nikde žiadna zmienka, čo je zároveň zrejme najväčšia argumentačná slabina tak premiéra, ako aj ministra vnútra.
Pretože ak je naozaj pravdou, že prezident cestuje do Popradu a späť ako súkromná osoba, potom je úplne jedno, či používa štátne lietadlo alebo štátne auto. Mal by zaplatiť v jednom aj v druhom prípade. Ak za cesty neplatí, potom nie je na vine prezident, ale ministerstvo vnútra, keď mu neposiela faktúry. A za to by mal minister Kaliňák v parlamente niesť politickú zodpovednosť.