Na Slovensku už ani demisia nie je to, čo bývalo.
Dva listy v rozpätí jedného týždňa poslal v uplynulých dňoch do prezidentského paláca minister M. Lajčák – v prvom prezidentovi oznámil, že v súlade s Ústavou podáva demisiu. V druhom, že ju berie späť, pričom súlad s Ústavou neuviedol.

Nič také – ako späťvzatie demisie, totiž v Ústave nemožno nájsť. Jednoducho to v nej nie je. Pritom o demisii člena vlády hovorí opakovane a určuje tiež postup, ktorý sa má udiať potom, ako člen vlády demisiu podá.
Minister M. Lajčák v prvom liste prezidentovi uviedol, že postupuje v súlade s Ústavou. Ide o článok 116 ods. 2 Ústavy: „Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky.“ O tom, že v prípade podania demisie rozhoduje prezident niet rovnako žiadnych pochybností, keďže článok 102 ods. 1 písm. g) hovorí, že prezident „prijíma ich demisiu.“

V tomto prípade, teda keď podá demisiu člen vlády, potom Ústava vraví v čl. 116 ods. 7 už iba nasledovné: „Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal.“

Bodka. Alebo finito, ako vraví premiér Pellegrini, ktorý vyzval prezidenta, aby demisiu ministra neprijal. Pritom platí, že M. Lajčák nemôže konať tak, ako väčšina ľudí, ktorí môžu robiť všetko, čo nie je zákonom zakázané, pričom ich nemožno nútiť, aby konali niečo, čo zákon neukladá. Pokiaľ je členom vlády, môže konať „iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Napokon, tak to pri vymenovaní do funkcie aj sľuboval.

Samozrejme, pokiaľ nie je k dispozícii rozhodnutie Ústavného súdu o tom, ako je potrebné vykladať citovaný čl. 116 ods.7 Ústavy „Ak prijme prezident SR demisiu...,“ môžu existovať a aj existujú spory, čo znamená „Ak“. Čo je v tejto súvislosti síce tristné, ale v poriadku, nateraz je to aj tak od veci, pretože teraz ide v prvom rade o to, či člen vlády môže demisiu vziať späť alebo je demisia už len v takpovediac v dispozičnej právomoci hlavy štátu.

Napríklad, právnik a poslanec P. Kresák (MostHíd) sa verejne pýta, že v prípade, ak prezident nemusí prijať demisiu a neodvolať člena vlády, potom sa môže stať aj to, že neodvolá člena vlády, ktorému trebárs NR SR vysloví nedôveru? A hneď si sám aj odpovedá, že nie. Má pravdu, v takom prípade sa to stať naozaj nemôže – Ústava totiž zreteľne a iba o pár riadkov vyššie, hovorí, že keď NR SR vysloví členovi vlády nedôveru, „v tomto prípade prezident SR člena vlády odvolá.“ Ide teda o úplne odlišnú situáciu.

Keďže v Ústave žiadny článok o možnosti vziať späť demisiu neexistuje, aj vzhľadom na horeuvedené sa možno oprávnene domnievať až tvrdiť, že člen vlády po podaní demisie už nemá možnosť s ňou nakladať a prezident je povinný o nej rozhodnúť. V opačnom prípade by sa prezidentský palác premenil na poštový úrad a mohlo by prichádzať k až absurdným situáciám. A keď k niečomu raz môže prísť, tak k tomu aj príde.

Minister M. Lajčák mal dostatok času na to, aby si podanie demisie premyslel. To, že si ju premyslel zle a po odovzdaní prezidentovi rozmyslel, nemôže byť dôvodom, aby hlava štátu skákala tak, ako člen vlády píska. Alebo vrtí s Ústavou. Preto je tiež v tejto chvíli úplne jedno ako prezident rozhodne, dôležité je len to, aby o podanej demisii rozhodol. Vziať na vedomie list od M. Lajčáka je jedna vec, povinnosť rozhodnúť, iná.