Juraj Hrabko komentuje voľby do VÚC.
Autor Juraj Hrabko
Výsledky volieb do VÚC vygumovali kandidátov vládnych strán nielen z kresiel ich predsedov, ale tiež krajských zastupiteľstiev. Strata štyroch predsedov VÚC je ťažkou ranou pre Smer-SD s vážnymi následkami, ktoré nemusí vôbec ľahko rozchodiť. Faktom je, že krajina sa od posledných volieb zmenila.
Politický výprask, ktorý Smer-SD v týchto voľbách utŕžil, totiž síce nemusí, ale môže znamenať veľa. Isté je, že voľby boli dostatočne zreteľným signálom pre celú politickú scénu, keďže netreba mať žiadne ilúzie o tom, že rozhodovali a rozhodli iba o krajoch. Možno dokonca povedať, že kompetencie a pôsobnosť krajov boli z pohľadu rozhodovania politických strán, ako aj voličov na poslednom mieste. Miestom konania.
Prím v krajských voľbách hrala totiž tzv. veľká politika. Nálady v spoločnosti, v ktorej sa odzrkadlilo správanie sa jednotlivých parlamentných strán po voľbách, ako aj následné robenie politiky vládnej koalície. To s úlohami krajov nemalo a nemá nič spoločné, čo však voličom neprekážalo. Historicky najvyšší počet voličov v krajských voľbách od ich vzniku v roku 2001 hovorí aj alebo práve o tom.
To, čo odsunulo strany vládnej koalície a zapríčinilo vygumovanie štyroch predsedov VÚC najsilnejšej politickej strany na Slovensku, bolo zapríčinené viacerými faktormi. Napríklad aj už uvedeným nárastom voličov. Hlavnú úlohu však zohralo iné – vznik reálnej politickej alternatívy, keď bolo možné v skratke povedať, že pôjde o súboj medzi vládnymi a mimovládnymi stranami. Našimi a ich. Inými slovami, tým, že ponuka mimovládnych strán bola spoločná a jednotná, nielenže to pomohlo zdvihnúť voličov zo stoličiek, ale veľmi im to pomohlo a zjednodušilo rozhodovanie, koho voliť. Politická dohoda jednotlivých mimovládnych strán na kandidátoch sa zrejme nedosahovala ľahko, ale výsledok je z ich uhla pohľadu viac ako iba skvelý. Stačilo pritom málo - ochota a schopnosť sa dohodnúť.
Toto, nie kompetencie a pôsobnosť krajov, je hlavné politické posolstvo volieb do VÚC. Prirodzene, politika v krajoch a na republikovej úrovni je rozdielna, ale posolstvo zostáva rovnaké: cesta je tam, kde k moci existuje alternatíva. Reálna, nie papierová.
Politický výprask, ktorý Smer-SD v týchto voľbách utŕžil, totiž síce nemusí, ale môže znamenať veľa. Isté je, že voľby boli dostatočne zreteľným signálom pre celú politickú scénu, keďže netreba mať žiadne ilúzie o tom, že rozhodovali a rozhodli iba o krajoch. Možno dokonca povedať, že kompetencie a pôsobnosť krajov boli z pohľadu rozhodovania politických strán, ako aj voličov na poslednom mieste. Miestom konania.
Prím v krajských voľbách hrala totiž tzv. veľká politika. Nálady v spoločnosti, v ktorej sa odzrkadlilo správanie sa jednotlivých parlamentných strán po voľbách, ako aj následné robenie politiky vládnej koalície. To s úlohami krajov nemalo a nemá nič spoločné, čo však voličom neprekážalo. Historicky najvyšší počet voličov v krajských voľbách od ich vzniku v roku 2001 hovorí aj alebo práve o tom.
To, čo odsunulo strany vládnej koalície a zapríčinilo vygumovanie štyroch predsedov VÚC najsilnejšej politickej strany na Slovensku, bolo zapríčinené viacerými faktormi. Napríklad aj už uvedeným nárastom voličov. Hlavnú úlohu však zohralo iné – vznik reálnej politickej alternatívy, keď bolo možné v skratke povedať, že pôjde o súboj medzi vládnymi a mimovládnymi stranami. Našimi a ich. Inými slovami, tým, že ponuka mimovládnych strán bola spoločná a jednotná, nielenže to pomohlo zdvihnúť voličov zo stoličiek, ale veľmi im to pomohlo a zjednodušilo rozhodovanie, koho voliť. Politická dohoda jednotlivých mimovládnych strán na kandidátoch sa zrejme nedosahovala ľahko, ale výsledok je z ich uhla pohľadu viac ako iba skvelý. Stačilo pritom málo - ochota a schopnosť sa dohodnúť.
Toto, nie kompetencie a pôsobnosť krajov, je hlavné politické posolstvo volieb do VÚC. Prirodzene, politika v krajoch a na republikovej úrovni je rozdielna, ale posolstvo zostáva rovnaké: cesta je tam, kde k moci existuje alternatíva. Reálna, nie papierová.