Vláda dnes po niekoľkých mesiacoch odkladania a prepracovávania schválila návrh zákona o Policajnom zbore, ktorý má zaviesť okrem iných noviniek – napríklad kadetov - najmä nový spôsob inštalácie policajného prezidenta a šéfa policajnej inšpekcie do funkcií.

Keďže vláda návrh ministerky vnútra D. Sakovej schválila bez pripomienok, možno na rovinu povedať, že je to návrh zlý, v rozpore so zdravým rozumom, ako aj s Ústavou. Paradoxne, najmä z týchto dôvodov je však zaujímavý, pretože v rámci jeho prerokovania v parlamente, môžeme byť svedkami zápasu, týkajúceho sa nielen doterajšieho rozdelenia štátnej moci, ale tiež zavedenia precedensu, v ktorom príde k výraznej a zásadnej zmene postavenia parlamentu voči vláde.

Postavenia z nôh na hlavu, pretože v prípade schválenia návrhu tak, ako ho schválila vláda, má byť parlament zodpovedný vláde, a nie naopak, ako to je doteraz a ako to aj má byť. Aj preto, lebo kým parlament je volený priamo voličmi a vláda je iba menovaná a schválená sprostredkovane - reprezentantmi voličov.

Vláda jednoducho nemôže určovať parlamentu, čo má alebo musí urobiť. Presne to však v návrhu zákona o Policajnom zbore robí, keď určuje, že v súvislosti s obsadením a opustením kresla budúcich policajných funkcionárov má a musí rozhodovať parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť. V krátkosti – bez jeho súhlasu nemôžu byť do funkcie vymenovaní a ani následne odvolaní.

Zásadná pripomienka je v tom, že výbor pre obranu a bezpečnosť nie je zriaďovaný priamo zo zákona. Tými sú iba v zákone o rokovacom poriadku parlamentu presne vymenované výbory. Inými slovami, ak sa budúci parlament rozhodne nezriadiť výbor pre obranu a bezpečnosť, tak jednoducho zriadený nebude, pretože zriadený byť nemusí, na rozdiel, napríklad, od mandátového a imunitného výboru. Presnejšie – ak sa tento výbor v budúcom volebnom období rozhodne vládna väčšina nezriadiť, tak nebude existovať. Mimochodom, parlamentná väčšina ho môže zrušiť aj v súčasnom volebnom období. Kedykoľvek, teda aj hneď po odporučení nových policajných funkcionárov.

Uvedené je iba jedným z viacerých príkladov, ktorý však na ilustráciu nevhodnosti vládou schváleného návrhu azda postačí. Rozporov s Ústavou je v ňom ako maku. Napokon na to, že ide o tzv. šlendriánsky návrh poukazuje aj dôvodová správa, v ktorá hovorí o funkčnom období budúcich policajných funkcionárov v trvaní siedmich rokov, zatiaľ čo samotný zákon im dáva štyri roky.

Po niekoľkých mesiacoch prác na návrhu uvedeného zákona, by vláda aj preto na neho nemala byť nijako hrdá. A už vôbec nie si ho „odfajknúť“ ako splnenú úlohu. V tomto prípade totiž vláda zlyhala.