Rozhodnutie prezidenta Kisku o vymenovaní troch sudcov Ústavného súdu definitívne ukončilo spory o možnostiach a kompetenciách jednotlivých účinkujúcich. V situácii, kedy sú namaľované staronové pravidlá – prezident je povinný vybrať sudcov z dvojnásobného počtu kandidátov zvolených parlamentom a to bez ohľadu aj na vlastné závažné pochybnosti o kandidátoch, ktoré dôvodne spochybňujú ich schopnosť vykonávať funkciu – prichádzajú politickí aktéri s novými návrhmi ako budúcu najbližšiu voľbu a vymenovanie deviatich sudcov súdu vykonať.

Napríklad podľa ministerky spravodlivosti L. Žitňanskej (Most-Híd) je správne, aby na kreovaní Ústavného súdu participovalo viacero zložiek moci, ale jedným dychom hovorí aj o súčasnom zvýšení počtu sudcov o ďalších troch. Podľa predsedu parlamentu A. Danka (SNS) možno diskutovať o tom, „aký vek má mať ústavný sudca pri svojom výkone funkcie a akú kvalitu vzdelania má dosahovať,“ ale jedným dychom hovorí aj o tom, že je proti strate kompetencií parlamentu. Ani premiér R. Fico (Smer-SD) sa nebráni tomu, „aby sme sprísnili kritériá pri výbere sudcov súdu, pokiaľ ide o vek, kvalifikačné predpoklady,“ ale jedným dychom odkazuje: „Ak si niekto myslí, že môže dôjsť k dohode na voľbe kandidátov Ústavného súdu medzi opozíciou a vládnou koalíciou, tak je to úplný nezmysel.“

Akákoľvek zmysluplná debata sa tak skončila skôr, ako sa vôbec začala. Na základe uvedených vyjadrení totiž možno predpokladať, že ak k nejakej dohode medzi koaličnými stranami príde, potom pôjde skôr o kozmetické zmeny. Azda s výnimkou stanovenia maximálneho veku, ale to súvisí viac s porovnaním s ostatými sudcami: na rozdiel od ústavných sudcov majú zakotvený strop vo funkcii po dosiahnutí 65 rokov veku, čo môže niekto pokladať aj za ich diskrimináciu.

Napokon, po rozhodnutí prezidenta Kisku o vymenovaní troch sudcov Ústavného súdu, z pohľadu koaličných strán vlastne ani neexistuje relevantný dôvod, prečo by sa mali v tejto angažovať. Ani z vecného ani politického hľadiska. Prezident uznal a uznáva, že si má vybrať z dvojnásobného počtu kandidátov zvolených parlamentom a vládna väčšina nebude mať veľký problém mu 18 kandidátov na post 9. sudcov dodať. Možné spory v jej vnútri budú iba o pomeroch – koľko kandidátov z nich dodá SMER-SD, koľko SNS a koľko Most-Híd. Tak sa totiž delí moc. Naopak, akákoľvek zmena v súčasných pravidlách im môže priniesť iba nečakané komplikácie.

Tak či onak faktom zostáva, že na konci roka 2017 je Ústavný súd kompletný, čo nemožno povedať o ďalšej ústavnej inštitúcii Súdnej rade, ktorej chýbajú dlhodobo a rovnako, ako donedávna súdu, traja členovia. Za to už nemôže prezident, ale parlament pod vedením A. Danka, ktorý mal do nej zvoliť jedného člena a vláda pod vedením R. Fica, ktorá mala zvoliť dvoch členov. V súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu tak možno konštatovať, že parlament aj vláda porušujú Ústavu. Inými slovami, robia to isté, čo donedávna vytýkali prezidentovi a to nie je vôbec pekné.