Je pochopiteľné, že tak, ako každý iný, aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Coman číta každý inak. Pochopiteľné však neznamená, že je to aj správne. Najmä preto, lebo potom na základe vlastnej tvorivosti, kreatívnosti či predstavivosti v rozsudku možno vidieť aj to, čo v ňom vôbec nie je. Tak či onak, v civilizovaných krajinách platí, že právoplatné rozsudky súdov sa rešpektujú – alebo prinajmenšom berú na vedomie – spoločné však majú to, že sa uplatňujú a vykonávajú.

Rozsudok Súdneho dvora EÚ v uvedenej veci má síce viacero strán, ale samotná výroková časť obsahuje iba dva body:

„1. V situácii, v ktorej občan Únie využil svoje právo voľného pohybu tak, že sa presťahoval a skutočne zdržiaval v súlade s podmienkami stanovenými v článku 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, v inom členskom štáte než v štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a pri tejto príležitosti rozvinul alebo začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu rovnakého pohlavia, s ktorým právoplatne uzavrel manželstvo v hostiteľskom členskom štáte, článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, odmietli priznať právo na pobyt na území tohto členského štátu uvedenému príslušníkovi tretieho štátu z dôvodu, že právo daného členského štátu neupravuje manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia.

2. Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, štátny príslušník tretieho štátu rovnakého pohlavia ako občan Únie, s ktorým bolo uzavreté manželstvo v niektorom členskom štáte v súlade s právom daného štátu, má právo na pobyt dlhší ako tri mesiace na území členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom. Toto odvodené právo na pobyt nemôže podliehať prísnejším podmienkam, ako sú podmienky upravené v článku 7 smernice 2004/38.“

To je všetko, nič viac a nič menej. Potvrdenie jednej zo štyroch známych základných slobôd, na ktorých bola EÚ vystavaná, voľného pohybu osôb. Tým nie je povedané, že zvyšok rozsudku nie je zaujímavý, ale iba to, že v ďalšom je potrebné postupovať podľa výrokovej časti. Napríklad to neznamená, že je teraz nutné udeliť manželovi pána Comana a „príslušníkovi tretieho štátu“ pánovi Hamiltonovi trvalý pobyt, obmedzenie je iba v tom, že pokiaľ sa jeho status nezmení, povolenie na pobyt nesmie byť vydané na čas kratší ako tri mesiace.

Áno, jediným „problémom“ v celej tejto záležitosti a dôvodom, prečo je o tomto rozsudku vôbec vedená debata, je v tom, že nejde o pani Hamiltonovú, ale o pána Hamiltona. To už je však „problém“ jeho a pána Comana. Nikoho iného. Aj preto, lebo sa práv iných, vrátane ich manželstiev, nijako nedotýka.