Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Karel Hvížďala
„Budem stručný, prosím, neprerušujte ma,“ povedal Kriegel v auguste 1968 v Moskve.
A pokračoval: „Nebolo mi dovolené zúčastniť sa rokovania, nepoznám jeho priebeh, ale vyžaduje sa môj podpis. Ja nepodpíšem a vám odporúčam urobiť rovnako. Naša delegácia v tomto zložení nemá k takému podpisu ústavné právo. Nikto nás nedelegoval a navyše, niektorí z nás do Moskvy neprišli dobrovoľne, ale ako väzni. Pokiaľ podpíšete, konáte protiústavne a dopúšťate sa vlastizrady.“
Tak akosi podľa svedkov a filmovej novely Ivana Fila Muž, ktorý stál v ceste, prehovoril František Kriegel pred devätnástimi predstaviteľmi komunistickej strany, medzi ktorými bol aj prezident Svoboda a podpredseda vlády Husák, niekedy pred podpisom proinvázneho protokolu v Kremli, ku ktorému prišlo 26. augusta 1968.
Pán Kriegel, vtedy predseda Národného frontu, ako jediný nepodpísal, aj keď na neho prezident kričal a prehováral ho aj starý, o štyri roky mladší, kamarát Husák. Argumenty, že politika je o kompromise a že českej delegácii neostáva nič iné, ako správať sa ako Hácha, aby zabránili masakre v Československu, Kriegel neprijal.
V tom čase mal 60 rokov a z celej delegácie bol evidentne najskúsenejší a najvzdelanejší, ovládal osem jazykov. Pochádzal z Halíča, civilným povolaním bol lekár, ale krátko po absolutóriu fakulty na pražskej nemeckej univerzite odišiel ako člen interbrigád a komunista do Španielska, kde pomáhal raneným v občianskej vojne. Druhú svetovú vojnu prežil ako člen červeného kríža v Číne, ktorá bola napadnutá Japonskom. Opäť vo funkcii lekára.
Po vojne sa vrátil so Československa a ako zástupca veliteľa Ľudových milícií sa podieľal na komunistickom prevrate. Lenže dlho si kariéru neužil: po antisemitskej čistke na začiatku 50. rokov opustil funkciu námestníka ministra zdravotníctva a začal pracovať ako závodný lekár. Vďaka tomu, že niektorí súdruhovia, ktorých dobre poznal, skončili na šibenici, rýchlo vytriezvel.
Po čase si na neho zase spomenuli, bol vyznamenaný a tak tomu bolo celý život: chvíľu hore, chvíľu dole.. Aj v Moskve v roku 1968 mal namále: Rusi si ho tam chceli nechať. Domov sa mohol vrátiť iba vďaka zákroku prezidenta Svobodu, ktorý vyhlásil, že bez neho neodletí.
To najhoršie ho ale zrejme čakalo v normalizačnej Prahe, keď ako jeden zo štyroch poslancov nehlasoval pre zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území, bol vyhodený z práce v Thomayerovej nemocnici a sledovaný na každom kroku až do smrti.
Pre svojho bývalého kamaráta, nového prvého tajomníka strany a prezidenta republiky sa stal žijúcim svedkom jeho zlyhania: Gustáv Husák nikdy Františkovi Kriegelovi neodpustil, že ho nazval zradcom a nezakročil proti štvanici na jeho osobu zo strany ŠtB.
František Kriegel zomrel 3. decembra 1979. Bol jediný z vtedajších politikov, ktorý vedel, že keď je najhoršie, pravda je to jediné, čo zostáva.
A pokračoval: „Nebolo mi dovolené zúčastniť sa rokovania, nepoznám jeho priebeh, ale vyžaduje sa môj podpis. Ja nepodpíšem a vám odporúčam urobiť rovnako. Naša delegácia v tomto zložení nemá k takému podpisu ústavné právo. Nikto nás nedelegoval a navyše, niektorí z nás do Moskvy neprišli dobrovoľne, ale ako väzni. Pokiaľ podpíšete, konáte protiústavne a dopúšťate sa vlastizrady.“
Tak akosi podľa svedkov a filmovej novely Ivana Fila Muž, ktorý stál v ceste, prehovoril František Kriegel pred devätnástimi predstaviteľmi komunistickej strany, medzi ktorými bol aj prezident Svoboda a podpredseda vlády Husák, niekedy pred podpisom proinvázneho protokolu v Kremli, ku ktorému prišlo 26. augusta 1968.
Pán Kriegel, vtedy predseda Národného frontu, ako jediný nepodpísal, aj keď na neho prezident kričal a prehováral ho aj starý, o štyri roky mladší, kamarát Husák. Argumenty, že politika je o kompromise a že českej delegácii neostáva nič iné, ako správať sa ako Hácha, aby zabránili masakre v Československu, Kriegel neprijal.
V tom čase mal 60 rokov a z celej delegácie bol evidentne najskúsenejší a najvzdelanejší, ovládal osem jazykov. Pochádzal z Halíča, civilným povolaním bol lekár, ale krátko po absolutóriu fakulty na pražskej nemeckej univerzite odišiel ako člen interbrigád a komunista do Španielska, kde pomáhal raneným v občianskej vojne. Druhú svetovú vojnu prežil ako člen červeného kríža v Číne, ktorá bola napadnutá Japonskom. Opäť vo funkcii lekára.
Pravda je to jediné, čo zostáva
Po vojne sa vrátil so Československa a ako zástupca veliteľa Ľudových milícií sa podieľal na komunistickom prevrate. Lenže dlho si kariéru neužil: po antisemitskej čistke na začiatku 50. rokov opustil funkciu námestníka ministra zdravotníctva a začal pracovať ako závodný lekár. Vďaka tomu, že niektorí súdruhovia, ktorých dobre poznal, skončili na šibenici, rýchlo vytriezvel.
Po čase si na neho zase spomenuli, bol vyznamenaný a tak tomu bolo celý život: chvíľu hore, chvíľu dole.. Aj v Moskve v roku 1968 mal namále: Rusi si ho tam chceli nechať. Domov sa mohol vrátiť iba vďaka zákroku prezidenta Svobodu, ktorý vyhlásil, že bez neho neodletí.
To najhoršie ho ale zrejme čakalo v normalizačnej Prahe, keď ako jeden zo štyroch poslancov nehlasoval pre zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území, bol vyhodený z práce v Thomayerovej nemocnici a sledovaný na každom kroku až do smrti.
Pre svojho bývalého kamaráta, nového prvého tajomníka strany a prezidenta republiky sa stal žijúcim svedkom jeho zlyhania: Gustáv Husák nikdy Františkovi Kriegelovi neodpustil, že ho nazval zradcom a nezakročil proti štvanici na jeho osobu zo strany ŠtB.
František Kriegel zomrel 3. decembra 1979. Bol jediný z vtedajších politikov, ktorý vedel, že keď je najhoršie, pravda je to jediné, čo zostáva.
