Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Karel Hvížďala
V českej Snemovni sa vedie vášnivá debata o návrhu zákona, s ktorým prišiel jeden z poslancov ODS.
Podľa neho by za zmazanie príspevku na sociálnej sieti mohol prevádzkovateľ zaplatiť až 50 miliónov korún pokuty, za vymazanie celej stránky na Facebooku by mohol byť odsúdený až k polročnému väzeniu.
Pod návrhom je podpísaných 34 poslancov z ODS, ANO, SPD, ČESSD a KDU-ČSL. Účel je podľa predkladateľov bohumilý: zamedziť cenzúre a potlačovaniu slobody prejavy na sociálnej sieti.
Esenciálny problém takéhoto návrhu je v tom, že nevychádza zo zásadnej zmeny komunikácie vo verejnom priestore, ktorý po nejakej zmene volá, ale zároveň chce túto zmenu riešiť spôsobom, ktorý neodpovedá súčasným pravidlám: v demokratickej spoločnosti zodpovednosť za obsah nesie vydavateľ a nie je možné mu zákonom nariadiť, čo musí zverejňovať.
Náš svet sa mení stále rýchlejšie a hrnú sa na nás nezvládateľné objemy dát a množstvo nápadov, sľubov a hrozieb. To má za následok, že sa človek vzdáva kontroly nad chodom vecí v prospech voľného trhu, mienky údajnej väčšiny a extrémnych algoritmov, pretože už záplavu dát nezvláda.
V minulosti blokovala tok dát cenzúra. Dnes funguje cenzúra opačne a zaplavuje nás nepodstatnými informáciami. Kedysi bola moc spojená s prístupom k informáciám. Dnes spočíva v znalosti, čo prehliadať, keďže sa vytratili zábrany, ktoré fungovali pomocou redakčných písaných aj nepísaných pravidiel v prestížnych bulvárnych médiách. Preto je selekcia v médiách nutná.
Najpresnejšie v tejto debate asi prehovoril Timathy Garton Ash, keď odmietol tvrdenia majiteľov platforiem ako je Facebook, že podnikajú iba s platformou a že s obsahom nemajú nič spoločné.
Ash, naopak, poukazuje na to, že tieto platformy nepredstavujú ani mediálne podnikanie, ani nie sú čistým podnikaním s infraštruktúrou, pretože obsahy triedia algoritmy, ktoré určujú, čo my na svojich obrazovkách uvidíme.
Lenže situácia Facebooku je iná, ako u ochrany dát a privátnej sféry, preto nemôže štát priamo do obsahu zasahovať - tým by bol podľa Asha nabúraný jeden zo základných pilierov demokracie. Štát nikdy nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda, a čo nie.
Preto sa zdá, že existuje jediná cesta: donútiť komunikačné spoločnosti, aby si samé presnejšie určili, čo od Facebooku budú požadovať a čo nám majú ponúkať, ako to kedysi urobila tlač a neskôr rádio a televízia. Pokiaľ si toto digitálne komunikačné koncerny, ktoré predstavujú prvé súkromné supermocnosti neuvedomia, mohli by na to doplatiť, ako ukazuje rozsudok z mája roku 2017, kedy dostal od Európskej komisie Facebook pokutu vo výške 110 miliónov eur, za zverejnenie klamlivých údajov o sebe.
A počet podobných pokút stále stúpa, stačí k tomu riadne využívať existujúce zákony. Bohužiaľ, ich výška je zatiaľ proti príjmom komunikačných koncernov nízka.
Podľa neho by za zmazanie príspevku na sociálnej sieti mohol prevádzkovateľ zaplatiť až 50 miliónov korún pokuty, za vymazanie celej stránky na Facebooku by mohol byť odsúdený až k polročnému väzeniu.
Pod návrhom je podpísaných 34 poslancov z ODS, ANO, SPD, ČESSD a KDU-ČSL. Účel je podľa predkladateľov bohumilý: zamedziť cenzúre a potlačovaniu slobody prejavy na sociálnej sieti.
Esenciálny problém takéhoto návrhu je v tom, že nevychádza zo zásadnej zmeny komunikácie vo verejnom priestore, ktorý po nejakej zmene volá, ale zároveň chce túto zmenu riešiť spôsobom, ktorý neodpovedá súčasným pravidlám: v demokratickej spoločnosti zodpovednosť za obsah nesie vydavateľ a nie je možné mu zákonom nariadiť, čo musí zverejňovať.
Náš svet sa mení stále rýchlejšie a hrnú sa na nás nezvládateľné objemy dát a množstvo nápadov, sľubov a hrozieb. To má za následok, že sa človek vzdáva kontroly nad chodom vecí v prospech voľného trhu, mienky údajnej väčšiny a extrémnych algoritmov, pretože už záplavu dát nezvláda.
Štát nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda
V minulosti blokovala tok dát cenzúra. Dnes funguje cenzúra opačne a zaplavuje nás nepodstatnými informáciami. Kedysi bola moc spojená s prístupom k informáciám. Dnes spočíva v znalosti, čo prehliadať, keďže sa vytratili zábrany, ktoré fungovali pomocou redakčných písaných aj nepísaných pravidiel v prestížnych bulvárnych médiách. Preto je selekcia v médiách nutná.
Najpresnejšie v tejto debate asi prehovoril Timathy Garton Ash, keď odmietol tvrdenia majiteľov platforiem ako je Facebook, že podnikajú iba s platformou a že s obsahom nemajú nič spoločné.
Ash, naopak, poukazuje na to, že tieto platformy nepredstavujú ani mediálne podnikanie, ani nie sú čistým podnikaním s infraštruktúrou, pretože obsahy triedia algoritmy, ktoré určujú, čo my na svojich obrazovkách uvidíme.
Lenže situácia Facebooku je iná, ako u ochrany dát a privátnej sféry, preto nemôže štát priamo do obsahu zasahovať - tým by bol podľa Asha nabúraný jeden zo základných pilierov demokracie. Štát nikdy nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda, a čo nie.
Preto sa zdá, že existuje jediná cesta: donútiť komunikačné spoločnosti, aby si samé presnejšie určili, čo od Facebooku budú požadovať a čo nám majú ponúkať, ako to kedysi urobila tlač a neskôr rádio a televízia. Pokiaľ si toto digitálne komunikačné koncerny, ktoré predstavujú prvé súkromné supermocnosti neuvedomia, mohli by na to doplatiť, ako ukazuje rozsudok z mája roku 2017, kedy dostal od Európskej komisie Facebook pokutu vo výške 110 miliónov eur, za zverejnenie klamlivých údajov o sebe.
A počet podobných pokút stále stúpa, stačí k tomu riadne využívať existujúce zákony. Bohužiaľ, ich výška je zatiaľ proti príjmom komunikačných koncernov nízka.