Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 2. november 2024
< sekcia Import

KOMENTÁR KARLA HVÍŽĎALU: Internet by sa mal regulovať sám

Karel Hvížďala Foto: Teraz.sk

Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.

V českej Snemovni sa vedie vášnivá debata o návrhu zákona, s ktorým prišiel jeden z poslancov ODS.

Podľa neho by za zmazanie príspevku na sociálnej sieti mohol prevádzkovateľ zaplatiť až 50 miliónov korún pokuty, za vymazanie celej stránky na Facebooku by mohol byť odsúdený až k polročnému väzeniu.

Pod návrhom je podpísaných 34 poslancov z ODS, ANO, SPD, ČESSD a KDU-ČSL. Účel je podľa predkladateľov bohumilý: zamedziť cenzúre a potlačovaniu slobody prejavy na sociálnej sieti.

Esenciálny problém takéhoto návrhu je v tom, že nevychádza zo zásadnej zmeny komunikácie vo verejnom priestore, ktorý po nejakej zmene volá, ale zároveň chce túto zmenu riešiť spôsobom, ktorý neodpovedá súčasným pravidlám: v demokratickej spoločnosti zodpovednosť za obsah nesie vydavateľ a nie je možné mu zákonom nariadiť, čo musí zverejňovať.

Náš svet sa mení stále rýchlejšie a hrnú sa na nás nezvládateľné objemy dát a množstvo nápadov, sľubov a hrozieb. To má za následok, že sa človek vzdáva kontroly nad chodom vecí v prospech voľného trhu, mienky údajnej väčšiny a extrémnych algoritmov, pretože už záplavu dát nezvláda.


Štát nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda


V minulosti blokovala tok dát cenzúra. Dnes funguje cenzúra opačne a zaplavuje nás nepodstatnými informáciami. Kedysi bola moc spojená s prístupom k informáciám. Dnes spočíva v znalosti, čo prehliadať, keďže sa vytratili zábrany, ktoré fungovali pomocou redakčných písaných aj nepísaných pravidiel v prestížnych bulvárnych médiách. Preto je selekcia v médiách nutná.

Najpresnejšie v tejto debate asi prehovoril Timathy Garton Ash, keď odmietol tvrdenia majiteľov platforiem ako je Facebook, že podnikajú iba s platformou a že s obsahom nemajú nič spoločné.

Ash, naopak, poukazuje na to, že tieto platformy nepredstavujú ani mediálne podnikanie, ani nie sú čistým podnikaním s infraštruktúrou, pretože obsahy triedia algoritmy, ktoré určujú, čo my na svojich obrazovkách uvidíme.

Lenže situácia Facebooku je iná, ako u ochrany dát a privátnej sféry, preto nemôže štát priamo do obsahu zasahovať - tým by bol podľa Asha nabúraný jeden zo základných pilierov demokracie. Štát nikdy nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda, a čo nie.

Preto sa zdá, že existuje jediná cesta: donútiť komunikačné spoločnosti, aby si samé presnejšie určili, čo od Facebooku budú požadovať a čo nám majú ponúkať, ako to kedysi urobila tlač a neskôr rádio a televízia. Pokiaľ si toto digitálne komunikačné koncerny, ktoré predstavujú prvé súkromné supermocnosti neuvedomia, mohli by na to doplatiť, ako ukazuje rozsudok z mája roku 2017, kedy dostal od Európskej komisie Facebook pokutu vo výške 110 miliónov eur, za zverejnenie klamlivých údajov o sebe.

A počet podobných pokút stále stúpa, stačí k tomu riadne využívať existujúce zákony. Bohužiaľ, ich výška je zatiaľ proti príjmom komunikačných koncernov nízka.