Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Teraz.sk
Václav Klaus mladší na seminári o slobode slova v poslaneckej snemovni vyhlásil, že pripravuje zákon, ktorý by zakazoval sociálnym sieťam, ako je napríklad Facebook či Twitter, mazať kontroverzné príspevky.
Vtáčik vyletel z klietky a kričí, aby na seba upozornil, takže ho musia okrikovať aj spolustraníci: spomenuté platformy nespadajú pod českú jurisdikciu, ani pod jurisdikciu EÚ, preto je takýto návrh scestný.
Jedno je ale zrejmé: internet zmenil svet. To je banálna pravda. Evidentne naša civilizácia zlyhala, keď sme dôsledky tejto novej technológie nedokázali predvídať, aj keď sme vedeli, že podobne svet menil vynález kníhtlače, rotačky, rozhlasu a televízie.
Každá nová technológia menila štruktúru verejného priestoru: kníhtlač narušila informačný monopol cirkvi, noviny urýchlili rast obchodným domov a podnikanie, rozhlas pomohol diktátorom akými boli Stalin a Hitler, verejnoprávne médiá po druhej svetovej vojne vytvorili priestor pre vznik silnej strednej vrstvy, o ktorú sa opierali demokratické krajiny celú druhú polovicu minulého storočia, pretože vytvárala kolektív.
Internet túto štruktúru rýchlo rozbil a vytvára poznanie: ľudia prestali na sociálnych sieťach hľadať nové informácie a namiesto toho sa uspokojili s potvrdzovaním svojich názorov, čo spoločnosť atomizovalo.
Otázkou je, čo môžeme v takejto situácii robiť. Odpoveď hľadajú odborníci v Európe aj v USA, ale pretože súkromné prestížne a verejnoprávne médiá patria medzi verejné statky a prispievajú tak ku vzniku verejnej mienky, nepodliehajú štátnej kontrole. Podľa množstva odborníkov je to aj tento dôvod, prečo by sme nemali chcieť, aby ani Facebook a podobné platformy boli podriadené štátnej kontrole.
Lenže to platí iba za predpokladu, že by komunikačné koncerny šírili iba politicky relevantné informácie, ako to robia neregulované prestížne a verejnoprávne médiá. Zdá sa, že to jediné čo môžeme a musíme urobiť je – a na tom sa väčšina odborníkov v Európe aj v USA dnes zhoduje – neustále sa pýtať, či niektoré médiá alebo platformy túto základnú verejnú funkciu plnia.
Štát nikdy nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda a čo nie. Preto existuje jediná cesta: komunikačné spoločnosti si musia najskôr samé presnejšie artikulovať to, čo nám majú ponúkať, ako to kedysi urobili noviny, rozhlas aj televízia. K tomu sa ich v niektorých krajinách snažia donútiť aj tým, že ich pokutujú za prekračovanie už platných zákonov.
Preto v júli tohto roka napríklad britský Úrad komisára pre informácie vymeral spoločnosti Facebook pokutu 500 tisíc libier za jej účasť v škandále Cambridge Analytica.
O toto ale pánovi Klausovi nejde: on chce iba zabrániť tomu, aby mu nevymazávali jeho alternatívne pravdy a spiklenecké teórie. V tom sa jeho postoj líši od názorov politikov v starej Európe a Spojených štátov.
Vtáčik vyletel z klietky a kričí, aby na seba upozornil, takže ho musia okrikovať aj spolustraníci: spomenuté platformy nespadajú pod českú jurisdikciu, ani pod jurisdikciu EÚ, preto je takýto návrh scestný.
Jedno je ale zrejmé: internet zmenil svet. To je banálna pravda. Evidentne naša civilizácia zlyhala, keď sme dôsledky tejto novej technológie nedokázali predvídať, aj keď sme vedeli, že podobne svet menil vynález kníhtlače, rotačky, rozhlasu a televízie.
Každá nová technológia menila štruktúru verejného priestoru: kníhtlač narušila informačný monopol cirkvi, noviny urýchlili rast obchodným domov a podnikanie, rozhlas pomohol diktátorom akými boli Stalin a Hitler, verejnoprávne médiá po druhej svetovej vojne vytvorili priestor pre vznik silnej strednej vrstvy, o ktorú sa opierali demokratické krajiny celú druhú polovicu minulého storočia, pretože vytvárala kolektív.
Internet túto štruktúru rýchlo rozbil a vytvára poznanie: ľudia prestali na sociálnych sieťach hľadať nové informácie a namiesto toho sa uspokojili s potvrdzovaním svojich názorov, čo spoločnosť atomizovalo.
Čo je pravda a čo nie
Otázkou je, čo môžeme v takejto situácii robiť. Odpoveď hľadajú odborníci v Európe aj v USA, ale pretože súkromné prestížne a verejnoprávne médiá patria medzi verejné statky a prispievajú tak ku vzniku verejnej mienky, nepodliehajú štátnej kontrole. Podľa množstva odborníkov je to aj tento dôvod, prečo by sme nemali chcieť, aby ani Facebook a podobné platformy boli podriadené štátnej kontrole.
Lenže to platí iba za predpokladu, že by komunikačné koncerny šírili iba politicky relevantné informácie, ako to robia neregulované prestížne a verejnoprávne médiá. Zdá sa, že to jediné čo môžeme a musíme urobiť je – a na tom sa väčšina odborníkov v Európe aj v USA dnes zhoduje – neustále sa pýtať, či niektoré médiá alebo platformy túto základnú verejnú funkciu plnia.
Štát nikdy nesmie rozhodovať o tom, čo je pravda a čo nie. Preto existuje jediná cesta: komunikačné spoločnosti si musia najskôr samé presnejšie artikulovať to, čo nám majú ponúkať, ako to kedysi urobili noviny, rozhlas aj televízia. K tomu sa ich v niektorých krajinách snažia donútiť aj tým, že ich pokutujú za prekračovanie už platných zákonov.
Preto v júli tohto roka napríklad britský Úrad komisára pre informácie vymeral spoločnosti Facebook pokutu 500 tisíc libier za jej účasť v škandále Cambridge Analytica.
O toto ale pánovi Klausovi nejde: on chce iba zabrániť tomu, aby mu nevymazávali jeho alternatívne pravdy a spiklenecké teórie. V tom sa jeho postoj líši od názorov politikov v starej Európe a Spojených štátov.
