Sedemdesiate výročie komunistického puču z roku 1948 nám názorne pripomína rozdiel medzi evidentnou lžou a nesplnenými predvolebnými sľubmi.

Obidva inštrumenty používajú politické subjekty na to, aby nalákali voličov, ale ich účel je rozdielny: lži slúžia hlavne na to, aby politická strana zakryla svoje skutočné úmysly, preto v dôsledku robí potom, ako sa ujme moci, niečo iné ako sľubovala. Zatiaľ čo nesplnené sľuby ukazujú iba na úmysly strany, ktoré sa nepodarilo naplniť.
Komunisti pred februárom 1948 sa na čele s Klementom Gottwaldom zaviazali Stalinovi, že Československo pričlenia k obrannému pásu okolo SSSR. Rovnakými ústami však doma sľubovali podporu živnostníkom, pôdu súkromným poľnohospodárom a uisťovali ich, že ku kolektivizácii po vzore Sovietskeho zväzu nepríde. Veriacim zaručovali náboženskú slobodu, inými slovami raj na zemi, hoci vedeli, že to nemôžu splniť, pretože Stalin už od roku 1947 budoval jeden mocenský blok.

Náš dnešný premiér, ktorý je v demisii a je trestne stíhaný, zase ponúka, že bude lepšie a že všetko za nás urobí. Aj takýto sľub je úplne nereálny a zakrýva skutočný zámer. Heslo „Budeme makať aj bez dôvery“ je faktickým vyhlásením začiatku zmeny ústavného režimu, teda vyhlásením možného konca prvej Českej republiky.


Zlyhanie tradičných politických strán
Inými slovami znamená, ako koniec koncov Andrej Babiš už niekoľkokrát priznal, snahu ovládať celý štát jednofarebnou vládou a riadiť ho ako vlastnú firmu vo vlastný peňažný aj osobný prospech. To znamená autonómne rozhodovať o prideľovaní dotácií z Európskej únie a zastaviť svoje trestné stíhanie.
Pred 70. rokmi komunistický puč začal tým, že najskôr 12 a potom 14 ministrov podalo demisiu a prezident Edvard Beneš nemal už kvôli chorobe silu donútiť predsedu vlády Klementa Gottwalda, aby odstúpil a aby mohol vymenovať nového premiéra a dočasnú úradnícku vládu.

Po niekoľkých dňoch váhania nechal Gottwalda, aby si doplnil vládu svojimi ľuďmi či ľuďmi z iných strán, ktoré s ním boli dohovorené alebo boli nepriznanými členmi komunistickej strany ako minister obrany Ludvík Svoboda.
A podobne chorý prezident Miloš Zeman sľubuje premiérovi Andrejovi Babišovi, že ho nechá vládnuť bez dôvery, aj keď je to v rozpore s Ústavou, pretože parlament stráca svoju kontrolnú funkciu. Navyše, prezident toleruje prípadnú jednofarebnú vládu, výmeny na dôležitých postoch a ďalším stranám odporúča, aby boli v Babišovej vláde iba vo funkcii štátnych tajomníkov, teda súhlasí s jeho autoritárskym poňatím riadenia republiky.

Lenže v tomto prípade nejde iba o prezidenta ako kedysi, ale aj o zlyhanie tradičných politických strán, ktoré nepochopili, že musia vytvárať protiváhu ekonomickej moci, a nie byť jej príveskom, ako nedávno upozornil právny filozof Jiří Přibáň. Preto stranícky systém vo vlaňajších voľbách zlyhal a hrozí nám tzv. benevolentná autoritárska vláda.

To je aj dôvod, prečo nemožno vylúčiť, že budúce politické konflikty budú mať už formu občianskych protestov a demonštrácií, ako bola tá, ktorá sa v nedeľu konala v Prahe na Václavskom námestí.