Keď v roku 2002 dosiahli po prvý raz komunisti na funkciu podpredsedu parlamentu, bolo z toho veľké haló. Dať im ale niečo viac, na to zatiaľ žiadny víťaz volieb nemal žalúdok.

Vyššie síce na centrálnej úrovni zatiaľ nevystúpili, ale aspoň niečo dosiahli. To ten druhý extrém – pravý – sa nezmohol od roku 1989 na nič. Všetci, od sládkovcov po Úsvit, vždy iba zahrievali opozičné lavice bez akejkoľvek mocenskej funkcie.

A teraz to porovnajme s novembrom 2017. Z piatich podpredsedov parlamentu budú hneď dva posty patriť extrémistom. Vedľa už zavedeného predsedu KSČM Vojtěcha Filipa nastúpi aj nový sekáč, ktorý sa už tak nezakecá – predseda SPD Tomio Okamura.

Preč sú aj časy, kedy sa komunisti museli uspokojiť s vedením nepodstatných parlamentných výborov, ako je napríklad petičný či kontrolný. Poslanci zvolili do čela dôležitého mandátového výboru - ktorý bude posudzovať vydanie či nevydanie predsedu ANO Andreja Babiša k trestnému stíhaniu - tvrdého komunistu Stanislava Gospiča. Ten sa preslávil svojim názorom, že ocenenie protikomunistického odboja je podobné norimberským zákonom nacistického Nemecka.

Na čelo nemenej dôležitého bezpečnostného výboru si zasa sadne okamurovec Radek Koten, ktorý bojuje proti islamizácii Česka a informácie čerpá z proruských dezinformačných webov. A to hostina pre extrémne sily v parlamente zjavne ešte nie je na konci. Všetko môže nakoniec skončiť tým, že zostava ANO, SPD a KSČM sa dohodne aj na vláde.

Antisystémová pätina sa dočkala
Pritom neexistuje jediný dôvod, aby niečo také Česko zažívalo. Okamurovo hnutie isteže uspelo, o tom niet sporu, ale komunisti výrazne oslabili. Spolu získal extrém 18 percent hlasov.

Porovnajme to s minulými parlamentnými voľbami: 1996 KSČM a republikáni 18 percent, 1998 komunisti 11 percent, 2002 KSČM 18 percent, 2006 komunisti 12 percent, 2010 KSČM 11 percent, 2013 komunisti a Úsvit 21 percent. Takže naozaj nič nové pod slnkom, ostrá protestná pätina voličov tu vždy bola, je a asi ešte aj dlho bude.

Nikdy predtým však zostávajúcich 80 percent parlamentu extrémistov nepustilo k moci, pretože pociťovalo zodpovednosť za demokratickú podstatu štátu.

Začali sme rokom 2002, tak ho spomeňme znova: mohla tu vtedy vládnuť dvojkoalícia ČSSD s KSČM s pohodlnou väčšinou 111 hlasov, ale sociálni demokrati to neurobili. Išli do oveľa nestabilnejšej trojkoalície demokratických strán. Na druhej strane sa zase najmenší unionisti obetovali a za vládne angažmán zaplatili svojou existenciou.

Ešte horší Babiš, ako sme dúfali
Dnes je ale situácia celkom iná. Demokratické strany sa snažia za každú cenu ukázať, že Babiš vládne s okamurovcami a komunistami. Dobre, podarilo sa im to. A čo ďalej? Naozaj chcú rasistov a stalinistov vo vedení parlamentu a ešte lepšie vo vláde?

Potom by mali otvorene povedať svojim voličom: Andrej Babiš je pre nás natoľko neprijateľný, že radšej ako ho podporiť, prenecháme moc extrémistom. Pokiaľ na to ale nemajú žalúdok a kalkulujú s tým, že sa s Babišom dohodnú v druhom kole zostavovania vlády, potom sú naivní.

Okamurovci a komunisti dobre vedia, že teraz je to ich volenka. Babiš im dáva čo chcú a ešte viac moci môžu získať, keď podporia Babišov jednofarebný kabinet už v prvom kole. A aj keby prvý pokus Babišovi nakoniec naozaj nevyšiel, tak je nepravdepodobné, že demokrati by donútili Babiša k odstráneniu extrémistov z vedenia parlamentu a už čoskoro asi aj zo správnych pozícii a dozorných rád pološtátnych podnikov.

Aký je to rozdiel oproti spomenutému roku 2002, keď si menšie strany okamžite po voľbách uvedomili, že musia ísť do nemilovanej koalície preto, aby odlákali víťaza volieb od extrémistov.

Dnes je proti tomu už aj tak dosť populistický a nebezpečný víťaz volieb naopak priamo vyzývaný, aby ešte pritvrdil, oprel sa o extrémistov, za čo im prikývne všetko možné od protiústavného dodanenia reštitúcií až po podobne protiústavné zakazovanie islamu. A kto vie, keď sa zadarí, tak aj to vystúpenie z EÚ a NATO príde na rad.