Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Márius Kopcsay komentuje stretnutie troch najvyšších ústavných činiteľov.
Autor Márius Kopcsay
Rusko a Azerbajdžan. To sú jediné dva európske štáty, ktoré Istanbulský dohovor nielenže neratifikovali, ale ani nepodpísali. Do tejto skupinky by sa zaradilo aj Slovensko, keby počúvlo naliehanie premiéra Pellegriniho a predsedu parlamentu Danka. Všetkých ostatných 44 krajín, ktoré sú členmi Rady Európy, je totiž podpísaných pod dokumentom, ktorý výstižne definuje už jeho názov: Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu.
Doteraz 34 európskych krajín dokument aj ratifikovalo, no na Slovensku sa stal rukojemníkom predvolebnej kampane. A to dokonca do takej miery, že o možnom škrtnutí slovenského podpisu spod ratifikačnej zmluvy Istanbulského dohovoru bola reč aj na stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov.
Človek by predpokladal, že dôvodom stretnutia vo formáte Čaputová, Danko, Pellegrini, by mohla byť hrozba fašizmu, alebo taký koronavírus. No napokon je ním len obyčajná súťaž „kto je viac proti Istanbulu“. Pretože ako po stretnutí povedala prezidentka, dohovor jednoducho neplatí a „nie je žiadny naliehavý dôvod riešiť ho tri týždne pred voľbami“.
Do roku 2018 bolo ticho
Keďže sa odpor k dohovoru buduje hlavne na základe skreslených informácií, pripomeňme si fakty: Nejde o dielo EÚ, ale Rady Európy – čo je organizácia združujúca 47 európskych štátov zameraná na ochranu ľudských práv. Dohovor bol čírou náhodou prijatý 11. mája 2011 v Istanbule, a to preto, lebo Turecko v tom čase Rade Európy predsedalo. Rovnako to mohol byť dohovor Rímsky alebo Madridský.
Cieľom dohovoru je „ochraňovať ženy pred všetkými formami násilia a predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu, trestne stíhať násilie na ženách a domáce násilie a odstrániť ho“, prispieť k „odstráneniu diskriminácie žien, podporovať rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi“. Dohovor tiež uľahčuje spoluprácu orgánov činných v trestnom konaní v boji proti násiliu na ženách a proti domácemu násiliu.
Dlho potom ako Slovensko – tak ako takmer všetky štáty RE – pripojilo pod dokument svoj podpis, panovalo ticho. Len kde-tu sa objavovali hlasy proti, zdanlivo ojedinelé a okrajové: V roku 2013 Fórum života, v roku 2016 Aliancia za rodinu. V tom istom roku vyslovila výhrady k slovenskému podpisu Slovenská národná strana.
A odrazu čáry-máry-fuk, po roku 2018 sa téma stala kľúčovou – a 29. marca 2019 zhodil Istanbulský dohovor zo stola parlament 101 hlasmi. Zhodou okolností v tomto čase ako 34. európsky štát ratifikovalo dohovor prevažne katolícke Írsko. (Okrem SR tak zatiaľ neurobili Arménsko, Bulharsko, Česká republika, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Moldavsko, Spojené kráľovstvo a Ukrajina.)
Každodenné dôkazy ubližovania
Výhrady voči dohovoru aj diskusia o ňom sú isteže legitímne. Ale úroveň tejto diskusie, „argumentov“ či pseudoargumentov a hlavne koncovka – snaha vymazať podpis Slovenska spod ratifikačnej zmluvy – to už je skutočná rarita a cesta späť do stredoveku.
Dokument nerieši homosexuálov a ich zväzky. Nijako tiež nespochybňuje ženskú rolu (rolu matky a pod.). Bráni sa vulgárnym rodovým stereotypom ako sú tvrdenia, že „žena patrí k sporáku“, alebo že „zmlátiť ženu je ako pole pohnojiť“ a podobné výkvety ľudovej slovesnosti, ktoré sa, žiaľ, dennodenne premietajú do praxe a modriny a jazvy na telách žien a detí sú ich jasným a smutným svedectvom. A takisto aj prípady ťažkých ublížení na zdraví a vrážd. Naozaj nie sme schopní súcitu s obeťami násilia? A naozaj odmietame urobiť viac pre ich ochranu? Mimochodom, hoci vo väčšine prípade ide o ženy a deti, dohovor ráta aj s prípadmi, keď sú obeťami muži.
Možno vysloviť len dva závery: Bojovníci za stiahnutie podpisu spod dohovoru si nezaslúžia vo voľbách hlas od jednej jedinej ženy. A po druhé, azda (raz) príde slušná vláda a diskusia o dohovore aj o násilí na ženách sa vráti späť do vecnej polohy. Pretože chrániť ľudí, ktorým sa ubližuje – to nie je agenda nejakých „liberálov“, tým skôr, že sa tento výraz v istých kruhoch používa len ako nadávka. Je to vec slušnosti, ohľaduplnosti a vyspelosti, ktoré v slovenskej spoločnosti vôbec nie sú také okrajové, ako by sa mohlo zdať na základe vystupovania protiistanbulských politikov.
Doteraz 34 európskych krajín dokument aj ratifikovalo, no na Slovensku sa stal rukojemníkom predvolebnej kampane. A to dokonca do takej miery, že o možnom škrtnutí slovenského podpisu spod ratifikačnej zmluvy Istanbulského dohovoru bola reč aj na stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov.
Človek by predpokladal, že dôvodom stretnutia vo formáte Čaputová, Danko, Pellegrini, by mohla byť hrozba fašizmu, alebo taký koronavírus. No napokon je ním len obyčajná súťaž „kto je viac proti Istanbulu“. Pretože ako po stretnutí povedala prezidentka, dohovor jednoducho neplatí a „nie je žiadny naliehavý dôvod riešiť ho tri týždne pred voľbami“.
Do roku 2018 bolo ticho
Keďže sa odpor k dohovoru buduje hlavne na základe skreslených informácií, pripomeňme si fakty: Nejde o dielo EÚ, ale Rady Európy – čo je organizácia združujúca 47 európskych štátov zameraná na ochranu ľudských práv. Dohovor bol čírou náhodou prijatý 11. mája 2011 v Istanbule, a to preto, lebo Turecko v tom čase Rade Európy predsedalo. Rovnako to mohol byť dohovor Rímsky alebo Madridský.
Cieľom dohovoru je „ochraňovať ženy pred všetkými formami násilia a predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu, trestne stíhať násilie na ženách a domáce násilie a odstrániť ho“, prispieť k „odstráneniu diskriminácie žien, podporovať rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi“. Dohovor tiež uľahčuje spoluprácu orgánov činných v trestnom konaní v boji proti násiliu na ženách a proti domácemu násiliu.
Dlho potom ako Slovensko – tak ako takmer všetky štáty RE – pripojilo pod dokument svoj podpis, panovalo ticho. Len kde-tu sa objavovali hlasy proti, zdanlivo ojedinelé a okrajové: V roku 2013 Fórum života, v roku 2016 Aliancia za rodinu. V tom istom roku vyslovila výhrady k slovenskému podpisu Slovenská národná strana.
A odrazu čáry-máry-fuk, po roku 2018 sa téma stala kľúčovou – a 29. marca 2019 zhodil Istanbulský dohovor zo stola parlament 101 hlasmi. Zhodou okolností v tomto čase ako 34. európsky štát ratifikovalo dohovor prevažne katolícke Írsko. (Okrem SR tak zatiaľ neurobili Arménsko, Bulharsko, Česká republika, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Moldavsko, Spojené kráľovstvo a Ukrajina.)
Každodenné dôkazy ubližovania
Výhrady voči dohovoru aj diskusia o ňom sú isteže legitímne. Ale úroveň tejto diskusie, „argumentov“ či pseudoargumentov a hlavne koncovka – snaha vymazať podpis Slovenska spod ratifikačnej zmluvy – to už je skutočná rarita a cesta späť do stredoveku.
Dokument nerieši homosexuálov a ich zväzky. Nijako tiež nespochybňuje ženskú rolu (rolu matky a pod.). Bráni sa vulgárnym rodovým stereotypom ako sú tvrdenia, že „žena patrí k sporáku“, alebo že „zmlátiť ženu je ako pole pohnojiť“ a podobné výkvety ľudovej slovesnosti, ktoré sa, žiaľ, dennodenne premietajú do praxe a modriny a jazvy na telách žien a detí sú ich jasným a smutným svedectvom. A takisto aj prípady ťažkých ublížení na zdraví a vrážd. Naozaj nie sme schopní súcitu s obeťami násilia? A naozaj odmietame urobiť viac pre ich ochranu? Mimochodom, hoci vo väčšine prípade ide o ženy a deti, dohovor ráta aj s prípadmi, keď sú obeťami muži.
Možno vysloviť len dva závery: Bojovníci za stiahnutie podpisu spod dohovoru si nezaslúžia vo voľbách hlas od jednej jedinej ženy. A po druhé, azda (raz) príde slušná vláda a diskusia o dohovore aj o násilí na ženách sa vráti späť do vecnej polohy. Pretože chrániť ľudí, ktorým sa ubližuje – to nie je agenda nejakých „liberálov“, tým skôr, že sa tento výraz v istých kruhoch používa len ako nadávka. Je to vec slušnosti, ohľaduplnosti a vyspelosti, ktoré v slovenskej spoločnosti vôbec nie sú také okrajové, ako by sa mohlo zdať na základe vystupovania protiistanbulských politikov.
