Po vojne je každý generál. Keď šéf diplomacie Miroslav Lajčák potvrdil, že to myslí vážne a mieni naozaj odstúpiť, reakcie jeho kolegov, opozičných aj koaličných boli dojemné.

„Odchodom pána Lajčáka strácam kolegu, ktorý je jeden z najkompetentnejších a najskúsenejších v tejto vláde. Považujem to za zlú správu pre Slovensko a jeho doterajšie zahraničnopolitické ukotvenie,“ povedal minister životného prostredia László Solymos.

Proti migrantom a proti paktu naladený Boris Kollár zrazu uznanlivo pokýval hlavou: „Toto rozhodnutie ma ubezpečilo v tom, že ten chlap má aspoň chrbticu.“

Podľa lídra OĽaNO Matoviča minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák nemal vôbec vstúpiť do vlády Roberta Fica.

A azda najviac je to všetko ľúto šéfovi Mostu Bugárovi: „Pán Lajčák je v zahraničí zapísaný veľmi dobre. Ak bolo treba vysvetliť hocičo, čo sa na Slovensku udialo, jeho počúvali. A zrazu človek, ktorému verili a ktorý aj predsedal Valnému zhromaždeniu OSN, má doma nejaké problémy. Teda asi Slovenská republika zmenila kurz.“

Áno, Bugár má pravdu, Slovenská republika zmenila kurz. Ale to bolo predsa jasné už dávno. Menila ho po kúskoch od roku 2012. Neveríte? Áno, v týchto voľbách, ktoré sa odohrali v tieni dymu horiaceho hradu Krásna Hôrka, takmer zo scény zmizlo to, čomu sa hovorilo občianska pravica. A akoby sme ju dnes potrebovali!

Jej stelesnenie, Mikuláš Dzurinda – dvojnásobný premiér a líder SDKÚ, ktorá so 6,09 percentami úplne pohorela – komentoval Globálny pakt OSN o migrácii slovami, že sa mu nepáči, ale podpísal by ho. O čo štátnickejší postoj, než zaťatosť SNS, ktorá do Marrakéša nechce nikoho ani len pustiť.

Lebo toto už je ďalšie dejstvo straty kurzu, a to voľby 2016, ktoré do parlamentu vrátili národniarov, a ešte doň posunuli aj kollárovcov a kotlebovcov. Už v tejto chvíli bol kurz Slovenska stratený.

Dlho trvalo aj Lajčákovi, kým pochopil, že máme problém. Došlo mu to teraz, keď sa v paľbe slovenskej politickej kreativity ocitol dokument OSN, ktorý sme nielenže odmietli – veď to urobili aj mnohí iní – ale nedokázali sme to urobiť civilizovane. A Lajčák, ak v medzinárodnej diplomacii nemal stratiť tvár, nemal inú možnosť, než ponúknuť svoju funkciu. Iba 15, slovom pätnásť poslancov dokázalo povedať jasné „nie“. Zatiaľ čo sa zviditeľnila ústavná väčšina 90 hlasov, ktorá doslova spochybňuje zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska a jeho hodnotové ukotvenie. Kým kedysi sa Slovensko opieralo o tzv. zahraničnopolitický konsenzus, dnes sa môže opierať o konsenzus neeurópanstva, rusofílie a straty geopolitickej i hodnotovej orientácie.

Hlasovanie o pakte a Lajčákova demisia sa totiž navyše odohrali v tej najhoršej chvíli. V čase, keď medzi Ukrajinou a Ruskom zasa zarinčali zbrane – a Slovensko nedokáže prijať ani len obrannú a bezpečnostnú stratégiu ako dokumenty popisujúce jeho bezpečnostné priority aj riziká (a medzi nimi, áno, aj Rusko, lenže to by sa Dankovi v Štátnej dume ťažko vysvetľovalo).

Túto ústavnú väčšinu straty nášho kurzu, žiaľ, pomáhali tvoriť aj mnohí Lajčákovi kolegovia zo Smeru, vrátane jeho straníckeho šéfa, svojim doterajším prikyvovaním aj kolegovia z Mostu a vlastne dosiaľ aj on sám. Minimálne tým, že legitimizoval dvojtvárnu zahraničnú politiku, jednu pre vonkajšie a druhú pre vnútorné použitie. Jeho avizovaný odchod môže k návratu k doterajšiemu kurzu pomôcť iba jednou, no celkom podstatnou vecou: Zahraničná politika sa opäť stáva témou. A ak to došlo aj Lajčákovi, možno to dôjde aj iným.