Európska únia sa musí viac angažovať na medzinárodnej scéne. Musí sa naučiť vzhľadom na svoju ekonomickú váhu, preberať aj politickú zodpovednosť. Inak ju geopolitickí aktéri nebudú brať nikdy vážne. To je cieľ, ktorý si pri nástupe do čela Európskej komisie vytýčila jej nová predsedníčka Ursula von der Leyenová. Najskôr pritom ani netušila, ako skoro si jeho realizáciu vyskúša naostro.

Napätie medzi Teheránom a Washingtonom kvôli americkému atentátu na generála Solejmáního, ktoré v uplynulých dňoch hrozivo eskalovalo, síce začína opadávať, ale môže to byť pokoj pred búrkou. Napriek tomu zaznelo zatiaľ z úst únijného zmocnenca pre zahraničnú politiku Borella iba obvyklé varovanie pred špirálou násilia. A na prvé krízové zasadnutie sa ministri zahraničných vecí členských krajín zídu v Bruseli až v piatok, 10. januára. Teda týždeň potom, ako americké drony zabili v Bagdade iránskeho generála a jeho irackého sprievodcu. Nádej, že by sa ministri zahraničných vecí dohodli na nejakej jednotnej, konkrétnej a dôraznej diplomatickej ofenzíve, nie je veľmi realistická. Dopracovať sa k zmysluplnému konsenzu nebýva v tomto orgáne zvykom.

Teoreticky má pritom práve Európska únia všetky predpoklady k diplomatickému úspechu, pretože jej členské štáty majú vzťahy na obe strany konfliktu. A Česká republika by v takom sprostredkovateľskom procese mohla mať dokonca dosť zaujímavú úlohu. S Iránom malo totiž Československo styky už za prvej republiky, keď tam pomáhalo budovať modernú ekonomickú infraštruktúru. Stavalo tam cukrovary, elektrárne, cesty a továrne. Po vojne sa podarilo tieto väzby obnoviť a ešte v roku 1977, dva roky predtým, ako sa moci chopili ajatolláhovia, dostal iránsky šáh Rezá Pahlaví v Prahe Rad bieleho leva a k tomu aj čestný doktorát Karlovej univerzity. Za Chomejního vzájomné obchodné a diplomatické vzťahy umierali až úplne zhasli. Napriek tomu bola ČR jednou z prvých krajín, ktorá poskytla Iránu pomoc, keď tak pri zemetrasení v roku 2003 zomrelo v meste Bam zhruba 40 tisíc ľudí.

Tú najaktuálnejšiu otázku, totiž či Irán buduje svoju jadrovú elektráreň kvôli elektrine alebo preto, že ajatolláhovia túžia po atómovej bombe, rieši Česko už ako člen EÚ. Avšak ako jedna z mála tých únijných krajín, ktoré majú pre mierové využívanie jadrovej energie principiálne veľké pochopenie. Zároveň ale Česko už veľa rokov až deklaratívne solidarizuje s Izraelom, hlavným spojencom Washingtonu na Blízkom východe.
Pre sprostredkovanie medzi dvomi znepriatelenými stranami je to každopádne zaujímavá kombinácia. Otázkou však je, či by taká úloha nebola pre českú zahraničnú politiku, zmietanú medzi Hradom, Huaweiom a Čapím hnízdom, momentálne priveľkým sústom.