Aj keď avizovaná demisia ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka vyniesla na svetlo množstvo politických paradoxov, očividne najväčším je prijatie taktiky Smeru-SD. Jeho politici vnášajú do verejnej debaty názor, že premiérovi Pellegrinimu sa azda podarí presvedčiť M. Lajčáka, aby rozhodnutie zmenil. S posolstvom, že keď sa to nepodarí, potom platí, komu niet rady, niet ani pomoci. Inými slovami, že strana a vláda urobili všetko preto, aby rozhodnutie M. Lajčáka zmenila, ale nepodarilo sa.

Taktika Smeru-SD je v tejto súvislosti nielen zreteľná, ale aj úspešná Naleteli na ňu aj viaceré médiá či pozorovatelia politickej scény. Ide však úplne mimo reálií, pretože premiéra Pellegriniho je do demisie M. Lajčáka veľké nič. Tak to vraví Ústava.

V prvom rade treba povedať, že uvedené konštatovanie naopak neplatí – ak podá demisiu predseda vlády, podá demisiu aj celá vláda. Naposledy to bolo vidieť po podaní demisie Robertom Ficom, keď ju následne podala celá jeho vláda, teda vrátane M. Lajčáka. Lenže keď sa rozhodne podať demisiu člen vlády, premiér nemá podľa Ústavy nijakú možnosť do nej zasiahnuť. V podstate je to tak, že člen vlády nie je povinný ju premiérovi ani oznámiť a demisiu môže podať prezidentovi aj bez stretnutia s premiérom. To iba politická kultúra velí stretnúť sa s predsedom vlády a povedať mu z očí do očí dôvody, pre ktoré sa rozhodol demisiu podať a jeho kabinet opustiť. Rozhodne to však nie je ústavná povinnosť člena vlády.

Vtipné nie je ani to, keď médiá šíria správu, že prezident je povinný demisiu člena vlády prijať. Tak to v Ústave totiž napísané taktiež nie je. Prezident je povinný demisiu člena vlády prevziať a rozhodnúť o nej, ale nie ju aj prijať. V tomto je Ústava úplne jednoznačná, keď hovorí: Ak prijme prezident demisiu...

Z uvedeného vyplýva, že ani v náznaku tu nejde o všeobecne známy a konštantne vedený spor medzi Ústavou danými výrazmi „prezident vymenuje“, „prezident vymenúva“. Ústava ukladá povinnosť prezidentovi konať iba v prípade, „ak“ demisiu prijme – vtedy má povinnosť určiť, ktorý člen vlády ho nahradí a bude po ňom spravovať veci. Dočasne, teda do vymenovania nového člena vlády.

To, že prezident pri rozhodovaní nemá určené žiadne časové termíny – vrátane toho, že dočasne môže trvať aj niekoľko rokov – je už iná vec. Nie ústavná, ale politická.

Inými slovami, jediný, kto môže demisiu ministra Lajčáka neprijať, je podľa Ústavy výlučne prezident, rozhodne nie premiér. Ostatné je politika. Alebo politikárčenie.