Márius Kopcsay komentuje 50. výročie Pražskej jari.
Autor Márius Kopcsay
Karikaturista Robert Vaněk nakreslil k 21. augustu obrázok – na prvom, v roku 1968, k nám prichádzajú tanky. Na druhom, v roku 2018, sedí za počítačom chlapík a stláča „enter“.
Pointa vystihuje dnešnú realitu. Zápas o slobodu alebo proti nej sa neodohráva pod hlavňami zbraní, ale v našich hlavách. A srdciach. Armádu nahradila propaganda, ovplyvňovanie verejnej mienky. No do veľkej miery to tak bolo aj pred polstoročím.
Dnes sme – v rámci hybridnej vojny - svedkami očividného súboja o interpretáciu roku 1968. Väčšina spoločnosti má jasno v tom, čo sa odohralo: Urazená veľmoc reprezentovaná sovietskym vodcom Brežnevom a jeho teóriou obmedzenej suverenity, nedovolila Československu kráčať na ceste k väčšej miere slobody.
S týmto výkladom dejín málokto polemizuje. Je jednoznačný, trauma z pošliapanej slobody zasiahla takmer každú rodinu.
Zároveň však na seba dnešné Rusko strháva pozornosť celkom iným spôsobom. Poslanec Marček ide na súkromnú cestu na Krym v presvedčení, že „bol vždy ruský“.
A Noční vlci pri Dolnej Krupej presviedčajú verejnosť, že nie sú vlci, ale osloboditelia v baránčom rúchu, ktorí hrdo prezentujú hrdinský boj osloboditeľov v 2. Svetovej vojne. „Sme vaši priatelia,“ volajú na nás spoza ostnatého drôtu a my im, bože môj dobrý, ešte aj veríme!
A aby sme, ako hovorili súdruhovia, videli vec, takpovediac, v súvislostiach, poradí nám český exprezident Václav Klaus, keď hovorí, že medzi komunistickým Sovietskym zväzom a dnešným Ruskom treba rozlišovať.
„Samozrejme že to, čo sa tam deje, nie je to, čo by sme chceli mať v ČR alebo čo by chcel mať ktokoľvek na sever alebo na juh od nás,“ povedal Klaus. Rusko podľa neho demokratickou krajinou nášho typu nepochybne nie je, ale napriek tomu je nekonečne rozdielne od čias Lenina, Stalina alebo Brežneva.
Ale áno, aj keď je to Klaus, môžeme s ním súhlasiť. Len treba čosi dodať. Niektoré veci sa nezmenili ani po premene komunizmu na dnešný putinovský systém. Je to imperiálne presvedčenie, že si okolie Ruska nemôže len tak robiť, čo chce.
To bolo jadrom problému a mentálnym zárodkom invázie v roku 1968. A bolo to aj impulzom snahy zvrátiť náhlu snahu Ukrajiny obrátiť sa na západ – anektovať Krym a rozpútať peklo na východe štátu, čo stálo dodnes životy viac než desaťtisíc ľudí.
Inými slovami, súčasné Rusko iste nie je Sovietsky zväz počas studenej vojny. Ale optika, ktorou sa díva na svet okolo seba, je stále rovnaká: Ruské presvedčenie, že „toto všetko je naše, lebo sme si to oslobodili“ dokumentuje aj film Dubček režiséra Laca Haľamu. Počas vypätých rokovaní sovietskej delegácie na čele s Brežnevom s československými súdruhmi zvolá nahnevaný vládca Kremľa: „Výsledky druhej svetovej vojny budeme brániť aj za cenu nového konfliktu!“
Mimochodom, v roku 1968 – ak sa vrátime k úvodnej zmienke o Vaňkovej karikatúre – Sovietsky zväz takisto dosiahol viac psychologickými zbraňami, než nasadením okupačnej armády. Jeho najväčším spojencom bol ľudský strach a prispôsobivosť. V prvých dňoch okupácie stál celý národ za Dubčekom a spol. Napokon však moskovské protokoly ako jediný odmietol podpísať František Kriegel. Dubčeka aj ostatných postupne zlomili. A väčšina spoločnosti ich submisívne opustila a podvolila sa násilím nastolenému kurzu. Lebo človek je taký. Prijme aj totalitné zriadenie s univerzálnym argumentom a útechou – veď sa ubližuje tým druhým, nie mne.
Ako horiaca výčitka svedomia národa ostal osamelý Jan Palach a jeho nasledovníci. Ani najväčšie obete, ani mŕtvi počas invázie, nič nezmenili na tomto triumfálnom víťazstve totálnej porážky.
Dnes by to išlo rovnako ľahko. A bez tankov. Väčšia časť verejnosti chce mať dobré vzťahy s Ruskom i Západom, a to aj v časoch, ktoré dosť dobre nedovoľujú naplniť obe podmienky. A väčšina slovenských politikov síce formálne odsudzuje vpád spojencov v roku 68, veď pieta inak ani nedovolí, no ich postoje sú blízke skôr Václavovi Klausovi.
Podmienky pre prípadné obrátenie sa zo Západu na Východ sú teda priaznivé. Na rozdiel od roku 1968 je síce Slovensko členom NATO a EÚ, to je ten jeden zásadný rozdiel. Ale tak ako vtedy aj dnes rozhoduje najmä presvedčenie občanov. Enter.
Pointa vystihuje dnešnú realitu. Zápas o slobodu alebo proti nej sa neodohráva pod hlavňami zbraní, ale v našich hlavách. A srdciach. Armádu nahradila propaganda, ovplyvňovanie verejnej mienky. No do veľkej miery to tak bolo aj pred polstoročím.
Dnes sme – v rámci hybridnej vojny - svedkami očividného súboja o interpretáciu roku 1968. Väčšina spoločnosti má jasno v tom, čo sa odohralo: Urazená veľmoc reprezentovaná sovietskym vodcom Brežnevom a jeho teóriou obmedzenej suverenity, nedovolila Československu kráčať na ceste k väčšej miere slobody.
S týmto výkladom dejín málokto polemizuje. Je jednoznačný, trauma z pošliapanej slobody zasiahla takmer každú rodinu.
Vlci v baránčom rúchu
Zároveň však na seba dnešné Rusko strháva pozornosť celkom iným spôsobom. Poslanec Marček ide na súkromnú cestu na Krym v presvedčení, že „bol vždy ruský“.
A Noční vlci pri Dolnej Krupej presviedčajú verejnosť, že nie sú vlci, ale osloboditelia v baránčom rúchu, ktorí hrdo prezentujú hrdinský boj osloboditeľov v 2. Svetovej vojne. „Sme vaši priatelia,“ volajú na nás spoza ostnatého drôtu a my im, bože môj dobrý, ešte aj veríme!
A aby sme, ako hovorili súdruhovia, videli vec, takpovediac, v súvislostiach, poradí nám český exprezident Václav Klaus, keď hovorí, že medzi komunistickým Sovietskym zväzom a dnešným Ruskom treba rozlišovať.
„Samozrejme že to, čo sa tam deje, nie je to, čo by sme chceli mať v ČR alebo čo by chcel mať ktokoľvek na sever alebo na juh od nás,“ povedal Klaus. Rusko podľa neho demokratickou krajinou nášho typu nepochybne nie je, ale napriek tomu je nekonečne rozdielne od čias Lenina, Stalina alebo Brežneva.
Oslobodili sme vás, ste naši
Ale áno, aj keď je to Klaus, môžeme s ním súhlasiť. Len treba čosi dodať. Niektoré veci sa nezmenili ani po premene komunizmu na dnešný putinovský systém. Je to imperiálne presvedčenie, že si okolie Ruska nemôže len tak robiť, čo chce.
To bolo jadrom problému a mentálnym zárodkom invázie v roku 1968. A bolo to aj impulzom snahy zvrátiť náhlu snahu Ukrajiny obrátiť sa na západ – anektovať Krym a rozpútať peklo na východe štátu, čo stálo dodnes životy viac než desaťtisíc ľudí.
Inými slovami, súčasné Rusko iste nie je Sovietsky zväz počas studenej vojny. Ale optika, ktorou sa díva na svet okolo seba, je stále rovnaká: Ruské presvedčenie, že „toto všetko je naše, lebo sme si to oslobodili“ dokumentuje aj film Dubček režiséra Laca Haľamu. Počas vypätých rokovaní sovietskej delegácie na čele s Brežnevom s československými súdruhmi zvolá nahnevaný vládca Kremľa: „Výsledky druhej svetovej vojny budeme brániť aj za cenu nového konfliktu!“
Triumfálne víťazstvo porážky
Mimochodom, v roku 1968 – ak sa vrátime k úvodnej zmienke o Vaňkovej karikatúre – Sovietsky zväz takisto dosiahol viac psychologickými zbraňami, než nasadením okupačnej armády. Jeho najväčším spojencom bol ľudský strach a prispôsobivosť. V prvých dňoch okupácie stál celý národ za Dubčekom a spol. Napokon však moskovské protokoly ako jediný odmietol podpísať František Kriegel. Dubčeka aj ostatných postupne zlomili. A väčšina spoločnosti ich submisívne opustila a podvolila sa násilím nastolenému kurzu. Lebo človek je taký. Prijme aj totalitné zriadenie s univerzálnym argumentom a útechou – veď sa ubližuje tým druhým, nie mne.
Ako horiaca výčitka svedomia národa ostal osamelý Jan Palach a jeho nasledovníci. Ani najväčšie obete, ani mŕtvi počas invázie, nič nezmenili na tomto triumfálnom víťazstve totálnej porážky.
Dnes by to išlo rovnako ľahko. A bez tankov. Väčšia časť verejnosti chce mať dobré vzťahy s Ruskom i Západom, a to aj v časoch, ktoré dosť dobre nedovoľujú naplniť obe podmienky. A väčšina slovenských politikov síce formálne odsudzuje vpád spojencov v roku 68, veď pieta inak ani nedovolí, no ich postoje sú blízke skôr Václavovi Klausovi.
Podmienky pre prípadné obrátenie sa zo Západu na Východ sú teda priaznivé. Na rozdiel od roku 1968 je síce Slovensko členom NATO a EÚ, to je ten jeden zásadný rozdiel. Ale tak ako vtedy aj dnes rozhoduje najmä presvedčenie občanov. Enter.