Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. V piatok vyhnala korupcia a nespravodlivosť do ulíc päťtisíc ľudí. V nedeľu v peknom počasí absolvovalo pochod za život 50-tisíc občanov vrátane početnej skupiny priaznivcov známej zelenej strany, čo so Stranou zelených nemá nič spoločné.

Samozrejme, naliehavosť problému ani jeho vnímanie nemožno rátať podľa početnosti demonštrácií, i keď je zrejmé, že Slováci asi nemajú taký ťah na bránu ako napríklad Rumuni – pretože špina, čo sa vyvalila z niektorých mobilných telefónov a komunikácií medzi nimi po rozšifrovaní tzv. threemy, by mala podľa skromných odhadov vystačiť v normálnych pomeroch prinajmenšom na taký generálny štrajk.

Ako však vraví kresťanský demokrat Ivan Šimko: „V zdravej demokracii sa nerozhoduje na zhromaždeniach, ale v slobodných voľbách s tajným hlasovaním“. Bohužiaľ aj z tohto pohľadu nedeľný pochod za život signalizuje možné komplikácie. A nielen pre účasť kotlebovcov – hoci aj tá je v tomto smere spoľahlivým indikátorom celého problému.

Kultúra smrti?

V čom ten problém spočíva? Samozrejme, bez akéhokoľvek zľahčovania, ochrana života, vrátane nenarodeného, patrí medzi základné kresťanské hodnoty a ak v sebe máme viac úcty, než hejtu, môžeme sa pred tým len s pokorou skloniť.

Úctu ani pochopenie si však nezaslúži presvedčenie, že kresťanské hodnoty musí zdieľať celá spoločnosť a každý jednotlivec. Volanie po úplnom zákaze potratov v pochodovom rytme, akokoľvek rozjasanom a spestrenom úsmevmi a balónikmi, je presne takouto snahou – snahou vnucovať svoje postoje každému a všetkým. Aj ľuďom bez vierovyznania, aj ženám, ktoré sa v druhom stave napríklad ocitli nedobrovoľne, alebo sa pre ne tehotenstvo ukáže ako vážne zdravotné riziko.

Dokonca je to vnucovanie argumentačne nekorektné a manipulatívne, ak sa napríklad v pastierskom liste dočítame: „vidíme teda, akou záludnou je snaha tých, ktorí nám chcú nasilu vnútiť zákony smrti“.

Realita je taká, že počet interrupcií na Slovensku výrazne klesol – z 47 901 v roku 1990, čo bolo historické maximum, na 14 600 v roku 1997 a napokon na súčasných cca. 6 000. Na prevažne katolíckom Slovensku je pritom takmer nemožné, aby z akýchkoľvek volieb v dohľadnom čase vzišla „bezbožná“ politická garnitúra, ktorá by tu oceľovou päsťou skazených liberálov naordinovala takzvanú „kultúru smrti“.

Môžeme iba žiť spolu

Zliberálnenie potratov nehrozí, skôr naopak, k čomu sa ešte dostaneme. Treba však znovu a znovu zdôrazňovať, že akékoľvek vnucovanie hodnôt z jednej alebo druhej strany je scestné, či už ide o kresťanov alebo ateistov.

Pomýlená je túžba kresťana, že všetkých obráti na pravú (svoju) vieru. A rovnako je mimo aj ateista, ktorý nebude spokojný, kým všetci veriaci nepriznajú, že podľahli dávno prežitým tmárskym bludom. Tieto zákopové vojny medzi oboma tábormi sú veľmi zlým východiskom pre spoločnosť a jej ďalší vývoj.

Nijako inak to nepôjde, veriaci a neveriaci, ako aj ľudia rôznych náboženstiev musia a budú musieť aj naďalej žiť spolu a popri sebe – a ak preto nemajú byť znovu vojny, v ktorých krv tiekla potokmi, tak jediná spoločná a zásadná hodnota pre všetky zúčastnené strany je liberálna demokracia. Práve tú však odsudzujú mnohí prísni konzervatívci nehovoriac už o kotlebovcoch, ktorí ulicami nedeľnej Bratislavy pochodovali tiež. Podľa niektorých organizátorov si dokonca pochod za život privlastnili veľmi násilnícky a nezdržali sa ani agresívnych – a nielen slovných – prejavov dokonca i voči spolupochodujúcim.

A tak vlajkami za život mávali oddaní stúpenci strany, ktorej prívrženci bežne velebia či ospravedlňujú násilný režim, čo rozsieval smrť. Mnohým pochodujúcim to prekážalo, aj o tom verejne hovorili, iných premohla eufória – a na koncentráky rezonujúce v nejednej holohlavej lebke nepomysleli. Kultúra smrti, v tomto prípade v ozajstnom a hrozivom vydaní, zrejme až tak neprekáža.

Ochrana slobody

A práve fakt, že prítomnosť kotlebovcov nebola náhodná, môže nastoľovať otázku, alebo skôr obavu, čo vlastne bude hlavnou témou volieb 2020. Kvalitatívna zmena spoločnosti, aby ju už neriadili Mariánovia K. so zašifrovanými telefónmi a im spriaznení ľudia, ktorí sa majú starať o našu bezpečnosť a o spravodlivosť? Alebo budú témou zlí liberáli a volanie po konzervatívnych hodnotách?

V roku 1998 prispelo ku koncu zničujúcej mečiarovskej éry práve to, že sa dokázali kresťanskí demokrati spojiť s ostatnými politickými smermi – a to aj veľmi rôznorodými. V posledných rokoch, odkedy sa ochrancovia života rozpochodovali a Aliancia za rodinu organizovala v roku 2015 neúspešné referendum, badať trend, keď podobné aktivity radikalizujú veľkú časť kresťanov a vytrhávajú ich z prostredia širšieho celospoločenského konsenzu.

Nepochybne sa tak bude diať aj pred voľbami, čo naznačujú aj návrhy noviel sprísňujúce interrupcie, ktorú už sú v parlamente. Nakoniec sa môžeme opäť dočkať chvíle, keď si opäť raz Smer, SNS, kotlebovci prípadne kollárovci padnú do náruče a bude jasné, kto tu vládne: Predsa tých 50-tisíc pochodujúcich za život a nie 5-tisíc protestujúcich za slušné Slovensko!

Preto je dôležité, kam pochodujú ochrancovia života – či smerom ku Kotlebovi, Harabinovi, Kuffovi, alebo k liberálnej spoločnosti, ktorá síce nedonúti všetkých byť kresťanmi a nenastolí plošný zákaz interrupcií, je však zárukou spoločenského zmieru a slobody. Teda slobody aj pre nich samotných – veď práve sloboda je nevyhnutnou podmienkou pre život. Nezaslúži si teda ochranu?