Rozkolísaná kamera zaberá rozohneného prezidentského kandidáta, ako vysvetľuje, čo všetko chce zmeniť v zahraničnej politike. Záznam pripomína zadymenú krčmu, kde nad poldecákmi lietajú všeobjímajúce geopolitické úvahy a riešia sa všetky problémy sveta.

Práve tento typ voliča našiel konečne svojho reprezentanta. A vďaka tomu protagonista Mečiarovej éry plus svojrázna postava slovenského súdnictva dokáže odrazu šliapať na päty relevantným prezidentským kandidátom a dokonca sám seba nastoliť ako tému volieb v rámci úvahy „len, aby sa nedostal do druhého kola“.

Podľa aktuálnych prieskumov preferencií agentúry AKO aj Focus-u je Harabin na štvrtom mieste, rozdiely medzi prvým Šefčovičom, druhým Mistríkom, treťou Čaputovou a ním, sú však viac (AKO) či menej (Focus) tesné.

Čo z toho vyplýva? Že nie je vylúčená možnosť Harabinovho postupu do druhého kola (v prieskumoch býva tento typ kandidátov podcenený). A nie je tiež isté, že sa do finále prebojuje aspoň jeden z dvojice občianskych resp. opozičných kandidátov Mistrík-Čaputová.

Matovič a jeho prieskum

Áno, dohodli sa, hoci nevieme presne ako a na čom, že sú ochotní vzdať sa jeden v prospech druhého. Od Mistríka tento vietor veje už dlho a zosilnieva.

Výrazne k nemu prispel Igor Matovič, ktorý si prieskum Focus-u objednal (netvrdíme, že tým ovplyvnil jeho výsledok, skrátka mu záležalo na tom, aby mal argumenty v ruke) a hneď po jeho publikovaní sa poponáhľal s výzvou, aby sa Čaputová pod ťarchou zodpovednosti vzdala: „Bol som za to, aby pani Čaputová dostala priestor, ale toto sú reálne výsledky a treba sa realite postaviť zoči voči. Šefčovič by porazil Čaputovú, ale Mistrík má na to, aby porazil Šefčoviča.“

Áno, v jednom treba dať Matovičovi za pravdu, druhé kolo v zložení Harabin-Šefčovič by nebolo ideálne, ale dalo by sa spoľahnúť aspoň na voličov Čaputovej či Mistríka, ktorí by to eurokomisárovi hodili, aj keby malo byť škrípanie zubov počuť až v Austrálii. Ani zostava Harabin-Mistrík by však nebola dôvodom pre pokojný spánok. Nie je totiž vôbec isté, kto by vyšiel z tohto súboja ako víťaz.

Liberáli svoje pretláčanie Mistríka zaklincovali spomienkou na Ivetu Radičovú, ktorá v roku 2009 nedokázala poraziť Gašparoviča. Rozumieme tomu správne, že to preto, lebo bola žena? A že to žena na Slovensku „nedá“?

Traja proti jednej?

Ak sa totiž v niečom sulíkovci a matovičovci mýlia, tak práve v predpoklade, že len Mistrík môže v druhom kole poraziť Šefčoviča. Nie, dokázala by to aj Čaputová. A má potenciál poraziť aj Harabina.

Jej šance sa zvýšili a do peletónu sa doťahuje práve preto, že na rozdiel od svojich prvých výstupov formovaných zrejme do značnej miery agentúrami a marketingovými odborníkmi, stáva sa Čaputová čoraz viac sama sebou. Doslova v každej diskusii a v každom stretnutí s občanmi rastie jej potenciál, pretože hovorí a vystupuje za seba. Hoci jej vyčítajú nedostatok politických skúseností, očividne jej prospela právnická prax a riešenie káuz, v ktorých musela preukázať dostatok nezlomnosti a odvahy – ako bola aj pezinská skládka.

A horlivý tlak Mistríka, Sulíka a Matoviča paradoxne ešte viac mobilizuje jej priaznivcov. Navyše dotyčných pánov stavia ich snaha do role ani nie tak pragmatikov, ako skôr ustráchaných mužov, ktorým sa nepáči, že by ich mala prevýšiť žena. A pre istotu sú na ňu traja...

Optimistickejšia stránka veci

Čaputová tak prerastá územie svojej „bubliny“ a presahuje rozmer kandidátky-aktivistky, ktorá to chcela skúsiť. Hovorí z nej emócia, ktorej voliči rozumejú. Emócia jasnej túžby po zmene. Emócia, ktorá je skutočným obsahovým protipólom zadymenej krčmy spomínanej v úvode. Jej priaznivci Čaputovú nieže musia, ale chcú voliť. S pocitom lepšej alternatívy a nie menšieho zla.

Je to dôležité zistenie, aj keby malo padnúť rozhodnutie, že sa jeden z kandidátov napokon vzdá. Na takýto krok ešte ostáva nejaký čas. Bolo by však chybou, a je v moci Čaputovej aj Mistríka tomu predísť, aby sa tábory oboch kandidátov stali navzájom nepriateľskými, aj keď momentálne súperia.

Verme, že sa prezidentské voľby neskončia katastrofou, ale buď prekvapením v podobe Čaputovej, či nudnou ale predvídateľnou istotou v podobe Mistríka resp. Šefčoviča. Tým sa však život neskončí a ďalšie – dôležitejšie – voľby prídu o rok. Tábory dnešných prívržencov Čaputovej a Mistríka sa budú potrebovať, ak budú chcieť docieliť zásadnú politickú zmenu.

A tábory týchto dvoch plus Šefčoviča, Mikloška, a prepáčte ale aj Bugára, budú kľúčové, ak sa bude rozhodovať, či Slovensko ostane súčasťou Západu. Napríklad, či dokáže prijať bezpečnostnú stratégiu a ratifikovať povedzme vstup Macedónska či iných krajín do NATO.

Z tohto hľadiska pohľad na prieskumy preferencií prezidentských kandidátov dáva – na rozdiel od preferencií politických strán – predsa len istú nádej, že na Slovensku nie je ešte všetko stratené.