Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
M. Kopcsay komentuje klimatickú zmenu.
Autor Márius Kopcsay
Greta by mala sedieť v škole a učiť sa. A podobne aj decká, čo vyšli na námestia, lebo sa im zachcelo protestovať.
Popri prejavoch podpory a sympatií sprevádzajú nepochybne aj takéto komentáre piatkové akcie v rámci tzv. klimatického štrajku, veľkého, viditeľného a verejného podujatia, ktoré ma za cieľ upozorniť na naliehavosť problému nazvaného globálne otepľovanie.
Skúsme oddeliť dve otázky. Jednou je klimatická zmena samotná a druhou verejné kampane, ktoré mobilizujú verejnú mienku.
Skutočnosť, že sa klíma našej planéty veľmi rýchlo mení, a že sa tak deje predovšetkým vďaka ľudskej činnosti (emisie skleníkových plynov) je vedecky potvrdený fakt. To nie je a nikdy nebolo burcovanie klimatických alarmistov v snahe získavať granty. Pripomeňme niekoľko známych čísel.
Päť posledných rokov – 2014 až 2018 – bolo zároveň piatimi najteplejšími rokmi v celej histórii novodobých meteorologických meraní. Konštatuje to správa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO). Na stránke Slovenského hydrometeorologického ústavu sa môžeme dočítať: „Pokračujúci dlhodobý trend otepľovania globálneho klimatického systému spojený s rekordne vysokými [globálnymi] koncentráciami skleníkových plynov viedol k veľmi nápadnej kumulácii historicky najteplejších rokov do obdobia posledných piatich rokov (2014-2018; poradie od najteplejšieho roka: 2016, 2017, 2015, 2018 a 2014).“
S istou mierou zjednodušenia sa ponúka prirovnanie: Ak má človek päť dní v roku zvýšenú teplotu, nič zvláštne to nemusí znamenať. Ak má zvýšenú teplotu päť dní za sebou, je to signál, že chorobu treba liečiť a vyležať ju, prípadne ísť k lekárovi.
Len dodajme, že najteplejšie, resp. 2. najteplejšie spolu s rokom 2016, je aj leto 2019 a je teda len málo pravdepodobné, že sa rok 2019 nezaradí do „mimoriadne teplej“ série.
Podobne je na tom svet s koncentráciou skleníkových plynov. Koncentrácia CO2 presahujúca 400 ppm (teda viac než 400 z milióna častíc) dosahuje rekordné hodnoty.
Vzorky pravekej atmosféry, ktoré sa v podobe bublín nachádzajú v ľadovcoch, zaznačujú, že za posledných 800-tisíc rokov kolísali koncentrácie CO2 medzi hodnotami 200 a 280 ppm podľa toho, či bola práve doba ľadová, alebo medziľadová. Súčasný stav vysoko prevyšuje tento cyklus – a čo je vážnejšie, planéta sa k nemu prepracovala v priebehu pár desaťročí, kým prirodzené výkyvy sa diali v časovom horizonte desaťtisícov resp. státisícov rokov.
Popieranie klimatickej zmeny sa momentálne rovná takému postoju, ako keď niekto trvá na tom, že je Zem plochá.
Odchýlka globálnej teploty v roku 2018 bola približne o stupeň vyššia v porovnaní s predindustriálnym obdobím rokov 1850 až 1900 a o 0,83 °C vyššia než v období 1951-1980. Dodajme, že čím bližšie od rovníka k pólom, tým výraznejšie sa otepľuje. Teda najviac sa atmosféra zohriala na póloch, resp. nad pevninami severnej pologule a nad Arktídou – až o cca 3 stupne – v miernych pásmach strednej Európy dosahuje o 1,5 až 2 stupne, čo je ešte vždy viac než celosvetový priemer.
Nebezpečnejší, než dnešný stav sú možné následky v podobe živelných pohrôm, nekontrolovateľnej migrácie či nových ohnísk vojenských konfliktov.
...ako keby sme nič nerobili.
Otázka znie, čo môže človek/ľudstvo v tomto smere urobiť. Podpis Parížskej klimatickej dohody (COP 21) v roku 2015 bol významným krokom, keďže dokument odsúhlasili predstavitelia takmer všetkých štátov sveta. Odborníci sú však skeptickí v otázke jeho reálnosti – teda v tom, či sa naozaj podarí udržať rast globálnej teploty pod hranicou 2 či dokonca 1,5 stupňa. Klimatológ Milan Lapin pred časom na TABLET.TV povedal: „Keď sa pozrieme na koncentráciu oxidu uhličitého v atmosfére, nie je na nej poznať vôbec žiadne opatrenia – rastie stále, ako keby sa nič neurobilo, ako keby sa nepodnikli žiadne kroky na redukciu emisií skleníkových plynov.“
Jasným cieľom je znižovanie produkcie emisných plynov a nahrádzanie fosílnych palív inými druhmi energie, predovšetkým z obnoviteľných zdrojov. Otázkou presahujúcou rámec komentára však ostáva, či je možné dosiahnuť úspech v znižovaní emisií a v ochrane klímy a zároveň očakávať hospodársky rast. Či nie je na čase postaviť voči ére plytvania a konzumu inú alternatívu.
Práve tu však boj proti dôsledkom klimatickej zmeny naráža na ideologické prekážky: Kritikom a skeptikom pripadá agenda otepľovania „ľavičiarska“, keďže majú pocit, že ide zasa len o snahu kohosi diktovať iným čo majú a čo nemajú robiť, inými slovami o vyššiu mieru regulácie odporujúcu princípom slobody. Opäť možno odpovedať otázkou, či predstavuje obmedzenie osobnej slobody, ak niekomu bránime v pílení konára, na ktorom sedí, alebo sa snažíme tempo pílenia aspoň spomaliť – aby sme si pomohli trochu školáckym prirovnaním.
Celkom očakávateľnou protireakciou sú úspechy populistických politikov, ktorí obhajujú slobodu píliť si konár, ba dokonca svojim myslením pripomínajú zmeniených zástancov plochej Zeme (Bolsonaro a Trump, ktorý keď niekde v Amerike mrzne, tvítuje svetu, že nijaké globálne otepľovanie neexistuje.)
To sa samozrejme môže diať len v súčinnosti s absolútnym spochybňovaním akýchkoľvek – teda aj vedeckých autorít – nad ktoré sa pri dnešnom rozmachu sociálnych sietí môže vyvyšovať akýkoľvek diletant.
Aj v tomto neprajnom prostredí sa však udiala podstatná vec – ešte aj na Slovensku, ktoré dosiaľ tvrdo spalo a klimatickým témam sa nevenovalo, odrazu veľmi zreteľne vystúpila akademická obec, odborná verejnosť, umelci, študenti, skrátka veľká časť verejnosti nastolila tému, ktorej, len si predstavte, sa už nemôžu tak celkom vyhýbať ani politici. A popri ľahostajnosti ba až klimatoskepticizme počuť aj oveľa modernejšie názory.
Možno to nie je ešte úspech, možno Greta Thunberg a celá kampaň spojená s jej osobou majú nádych reklamnej zjednodušenosti či dokonca snáď gýčovosti, jedno je však isté – keby sedela v škole a čušala, o jednej z najzávažnejších civilizačných tém by sa zďaleka toľko nehovorilo.
Popri prejavoch podpory a sympatií sprevádzajú nepochybne aj takéto komentáre piatkové akcie v rámci tzv. klimatického štrajku, veľkého, viditeľného a verejného podujatia, ktoré ma za cieľ upozorniť na naliehavosť problému nazvaného globálne otepľovanie.
Skúsme oddeliť dve otázky. Jednou je klimatická zmena samotná a druhou verejné kampane, ktoré mobilizujú verejnú mienku.
Skutočnosť, že sa klíma našej planéty veľmi rýchlo mení, a že sa tak deje predovšetkým vďaka ľudskej činnosti (emisie skleníkových plynov) je vedecky potvrdený fakt. To nie je a nikdy nebolo burcovanie klimatických alarmistov v snahe získavať granty. Pripomeňme niekoľko známych čísel.
Horúčka päť dní za sebou
Päť posledných rokov – 2014 až 2018 – bolo zároveň piatimi najteplejšími rokmi v celej histórii novodobých meteorologických meraní. Konštatuje to správa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO). Na stránke Slovenského hydrometeorologického ústavu sa môžeme dočítať: „Pokračujúci dlhodobý trend otepľovania globálneho klimatického systému spojený s rekordne vysokými [globálnymi] koncentráciami skleníkových plynov viedol k veľmi nápadnej kumulácii historicky najteplejších rokov do obdobia posledných piatich rokov (2014-2018; poradie od najteplejšieho roka: 2016, 2017, 2015, 2018 a 2014).“
S istou mierou zjednodušenia sa ponúka prirovnanie: Ak má človek päť dní v roku zvýšenú teplotu, nič zvláštne to nemusí znamenať. Ak má zvýšenú teplotu päť dní za sebou, je to signál, že chorobu treba liečiť a vyležať ju, prípadne ísť k lekárovi.
Len dodajme, že najteplejšie, resp. 2. najteplejšie spolu s rokom 2016, je aj leto 2019 a je teda len málo pravdepodobné, že sa rok 2019 nezaradí do „mimoriadne teplej“ série.
Plochá Zem
Podobne je na tom svet s koncentráciou skleníkových plynov. Koncentrácia CO2 presahujúca 400 ppm (teda viac než 400 z milióna častíc) dosahuje rekordné hodnoty.
Vzorky pravekej atmosféry, ktoré sa v podobe bublín nachádzajú v ľadovcoch, zaznačujú, že za posledných 800-tisíc rokov kolísali koncentrácie CO2 medzi hodnotami 200 a 280 ppm podľa toho, či bola práve doba ľadová, alebo medziľadová. Súčasný stav vysoko prevyšuje tento cyklus – a čo je vážnejšie, planéta sa k nemu prepracovala v priebehu pár desaťročí, kým prirodzené výkyvy sa diali v časovom horizonte desaťtisícov resp. státisícov rokov.
Popieranie klimatickej zmeny sa momentálne rovná takému postoju, ako keď niekto trvá na tom, že je Zem plochá.
Odchýlka globálnej teploty v roku 2018 bola približne o stupeň vyššia v porovnaní s predindustriálnym obdobím rokov 1850 až 1900 a o 0,83 °C vyššia než v období 1951-1980. Dodajme, že čím bližšie od rovníka k pólom, tým výraznejšie sa otepľuje. Teda najviac sa atmosféra zohriala na póloch, resp. nad pevninami severnej pologule a nad Arktídou – až o cca 3 stupne – v miernych pásmach strednej Európy dosahuje o 1,5 až 2 stupne, čo je ešte vždy viac než celosvetový priemer.
Nebezpečnejší, než dnešný stav sú možné následky v podobe živelných pohrôm, nekontrolovateľnej migrácie či nových ohnísk vojenských konfliktov.
...ako keby sme nič nerobili.
Otázka znie, čo môže človek/ľudstvo v tomto smere urobiť. Podpis Parížskej klimatickej dohody (COP 21) v roku 2015 bol významným krokom, keďže dokument odsúhlasili predstavitelia takmer všetkých štátov sveta. Odborníci sú však skeptickí v otázke jeho reálnosti – teda v tom, či sa naozaj podarí udržať rast globálnej teploty pod hranicou 2 či dokonca 1,5 stupňa. Klimatológ Milan Lapin pred časom na TABLET.TV povedal: „Keď sa pozrieme na koncentráciu oxidu uhličitého v atmosfére, nie je na nej poznať vôbec žiadne opatrenia – rastie stále, ako keby sa nič neurobilo, ako keby sa nepodnikli žiadne kroky na redukciu emisií skleníkových plynov.“
Jasným cieľom je znižovanie produkcie emisných plynov a nahrádzanie fosílnych palív inými druhmi energie, predovšetkým z obnoviteľných zdrojov. Otázkou presahujúcou rámec komentára však ostáva, či je možné dosiahnuť úspech v znižovaní emisií a v ochrane klímy a zároveň očakávať hospodársky rast. Či nie je na čase postaviť voči ére plytvania a konzumu inú alternatívu.
Práve tu však boj proti dôsledkom klimatickej zmeny naráža na ideologické prekážky: Kritikom a skeptikom pripadá agenda otepľovania „ľavičiarska“, keďže majú pocit, že ide zasa len o snahu kohosi diktovať iným čo majú a čo nemajú robiť, inými slovami o vyššiu mieru regulácie odporujúcu princípom slobody. Opäť možno odpovedať otázkou, či predstavuje obmedzenie osobnej slobody, ak niekomu bránime v pílení konára, na ktorom sedí, alebo sa snažíme tempo pílenia aspoň spomaliť – aby sme si pomohli trochu školáckym prirovnaním.
Veda versus sociálne siete
Celkom očakávateľnou protireakciou sú úspechy populistických politikov, ktorí obhajujú slobodu píliť si konár, ba dokonca svojim myslením pripomínajú zmeniených zástancov plochej Zeme (Bolsonaro a Trump, ktorý keď niekde v Amerike mrzne, tvítuje svetu, že nijaké globálne otepľovanie neexistuje.)
To sa samozrejme môže diať len v súčinnosti s absolútnym spochybňovaním akýchkoľvek – teda aj vedeckých autorít – nad ktoré sa pri dnešnom rozmachu sociálnych sietí môže vyvyšovať akýkoľvek diletant.
Aj v tomto neprajnom prostredí sa však udiala podstatná vec – ešte aj na Slovensku, ktoré dosiaľ tvrdo spalo a klimatickým témam sa nevenovalo, odrazu veľmi zreteľne vystúpila akademická obec, odborná verejnosť, umelci, študenti, skrátka veľká časť verejnosti nastolila tému, ktorej, len si predstavte, sa už nemôžu tak celkom vyhýbať ani politici. A popri ľahostajnosti ba až klimatoskepticizme počuť aj oveľa modernejšie názory.
Možno to nie je ešte úspech, možno Greta Thunberg a celá kampaň spojená s jej osobou majú nádych reklamnej zjednodušenosti či dokonca snáď gýčovosti, jedno je však isté – keby sedela v škole a čušala, o jednej z najzávažnejších civilizačných tém by sa zďaleka toľko nehovorilo.
